Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Tak známa veta, ktorú väčšinou používame keď sľubujeme ale neplníme. Napadlo ma ju prekrútiť, keďže ja svoje sľuby plním a konečne sem pridávam toľko spomínaný úryvok z mojej rozpracovanej poviedky Mená.
Rozhodla som sa pridať sem taký, na ktorom si možno aj zgustnete nejakou tou kritikou. Nuž asi vás už nebudem dlhšie napínať. Skrátka, tu ho máte:
Postavila
som sa oproti nej a začali sme okolo seba krúžiť. Vyčkávali, ktorá zaútočí ako
prvá. Moment prekvapenia síce mohol byť rozhodujúci, no ja som chcela zistiť
viac o jej schopnostiach.
,,Myslíš si, že ma dokážeš
poraziť takouto drevenou hračkou?" spýtala sa pohŕdavo a pohodila vlasmi.
Neodpovedala som jej, chcela iba oslabiť moju pozornosť aby tak získala výhodu.
,,Ten meč ti aj tak veľmi nepomôže" pokračovala trochu podráždenejšie a ja
som si naďalej zachovávala kamennú tvár.
Zrazu z vody vyletel pozlátený
oštep rovno do rúk Vanniri rieky Jusa. Pevne ho chytila, vykročila dopredu a
zahnala sa na mňa jeho ostrým koncom. Uskočila som dozadu a tak sa vyhla jej
útoku. Nedala sa a zaútočila ešte raz. Tento krát som neuskočila ale jej ranu
som zablokovala s pomocou Legun torga.
Zbrane pri náraze zarinčali. Víla sa usmiala, akoby čakala, že sa niečo
stane. Keď sa však po chvíli nič neudialo zvrieskla:
,,Ako
to! Ten kus ocele sa mal pod úderom môjho Grargo hneď zlomiť!" chvíľu
rozmýšľala a potom sa na jej inak sebavedomej tvári objavil náznak strachu
,,Nie to nemôže byť..."
,,Ale áno môže," zakričal Narglen z
loďky ,,meč z počiatku Anfrandie. Proti nemu nemá tvoj oštep Grargo žiadnu
moc."
,,Cse!" odsekla a odhodila
oštep späť do mora. Vyhrnula si rukávy, mávla rukou a na mňa sa valila obrovská
masa vody. Len, len som jej stihla uskočiť. Stačilo málo a stiahla by ma spolu
s Legun torgom na dno jazera. Vannira mi
ale nedal ani vydýchnuť, len čo som stačila uskočiť valila sa na mňa ďalšia.
Opäť som uskočila nabok a rozhodla sa vytiahnuť svoju tajnú zbraň, mágiu.
Všimla som si totiž, že aj keď
víla stojí na vode tak značnú časť chodidiel má stále ponorenú v nej. Rozbehla
som sa smerom k nej, vyhýbajúc sa pritom stále rýchlejším útokom. Zastavila som
približne meter od jej nôh a moja ruka klesla dole. Brušká prstov sa dotkli
hladiny a moje pery zašepkali:
,,Fegarlo"
pod vplyvom mojich slov voda okolo Vanniri zamrzla, ľad sa zastavil až pri jej
kolenách, pri ktorých som kúzlo zrušila a chladne sa jej zadívala do očí. Našla
som v nich neskrývané prekvapenie. Nečakala, že niekto ako ja bude ovládať
čary.
,,Môžeme prejsť?" spýtala
som sa jej bez najmenšej zmienky citu v hlase a priložila jej ostrie meča ku
hrdlu. Vychutnávala som si pocit, že mám
nad ňou moc. Videla som slabé, nepriznané odlesky strachu v jej očiach. Bola mi
vydaná na milosť a nemilosť. Kedykoľvek
som jej mohla podrezať hrdlo. Tak ľahko...jedným ťahom by jej duša zmizla z
tohto sveta.
Riečne víly boli nesmrteľné asi
tak ako elfovia. Pokiaľ im nikto neublížil mohli žiť večne. Ak sa im však niečo
stalo tak ich jednoducho nahradila iná víla zrodená z vôd rieky, v ktorej mala
stráviť zvyšok života.
,,Cesta je voľná" riekla
priškrtene a len čo som povolila tlak ostria a nechala ľad stratiť sa vo vode
padla na kolená
S úsmevom na perách som
nastúpila do loďky a kývnutím hlavy dala Narglenovi znamenie, že môžeme ísť
ďalej. Chvíľu sme len mlčky veslovali tmou a nik z nás sa neozýval. Všimla som
si, že nad niečím rozmýšľa. Spozoroval azda to ako som si boj s tou Vannirou
užívala? Zaskočilo ho to? Možno si myslel, že moje minulé ja je už dávno preč.
Ak áno, tak sa hlboko mýlil. Nemohla som to všetko vymazať jednoduchým
mávnutím ruky, to by nešlo. Na svetlo si budem zvykať ešte dosť dlho.
Pred tým som nepoznala nič iné
len tmu, nenávisť a zlobu. Silu som získavala z negatívnych pocitov a ostatné
ma učili potlačiť. Mal by pochopiť, že dedina menom svetlá láska je pre mňa
stále nová. Jej zákutia ešte nepoznám, veď sa sotva vyznám v tých hlavných
uliciach. Zázraky sa už dávno nedejú tak často ako by sme potrebovali...
Možno mi poviete, že som sa zlepšila alebo mi azda pristrihnete sebavedomie s tým, že je to hrozné. Avšak z tohto úryvku mám zmiešané pocity a u mňa nikdy neveštia nič dobrého.
Vaša Diarsie