Zdravím,
áno ešte žijem. Viem, že som sa tu dlho neukázala, ale na vine je škola. Veru tak, tá potvora, ktorá nám veľa dáva a ešte viac berie. Svoju neprítomnosť vám však vynahradím úryvkom z mojej možno viac ako poviedky, ktorú od tejto chvíle budem prezentovať pod názvom Mená.
Skôr ako sa však pustíte do čítania upozorním vás na jednu maličkosť. Smrť je v mojej poviedke mužského rodu. Tak teda prajem vám príjemné čítanie.
Tasila
som teda Legun torgo a pri pohľade
naň Brela trochu zaváhala, no vzápätí sa rozbehla a zúrivo švihla mečom. Zúrivo
a predsa ladne ako jarný vánok. Meč bola síce bola jej predlžená ruka, no za
tie roky som jej ťahy už poznala a ranu som poľahky odrazila. Hneď na to ma však začala zasypávať spŕškou rán a
nepovoľovala.
Rukoväte pri nárazoch rinčali a Brela mi
nedovolila zaútočiť, mohla som sa len brániť, no ani ona nemohla nado mnou
získať prevahu. Súboj bol vyrovnaný.
Na rozdiel od Brely som však
mala schovanú kartu v rukáve, mágiu.
Zvrtla som sa na pravej nohe a
dostala sa tak na chvíľu mimo dosahu jej meča. V tú chvíľu sústredím svoju silu
do znehybňujúceho kúzla, ktoré vyšlem na Brelu. Zaberie. Brela ostala nehybná. Skríknem
na Narglena, ktorého zbadám neďaleko ako bojuje proti vojakom ich vlastnou zbraňou.
Zdá sa, že je celkom zdatný bojovník aj keď tomu stav v akom som ho našla
nenasvedčoval.
Zrazu mi telom prešla ostrá
vlna bolesti. Sklonila som svoj zrak dole. Z brucha mi trčal šíp s bielymi
letkami. Chytila som ho do rúk v snahe vytiahnuť ho, avšak bolesť otupujúca
moje vnímanie bola rýchlejšia, podlomila mi kolená a ja som sa zvalila na zem.
Začula som Narglenov výkrik. Krátko na to zbadám
čierneho vlka. Smrť, pomyslím si. Prišla si po mňa...
Vaša Diarsie
