Dračia duša

   Pridávam sem taktiež aj poviedku s názvom Dračia duša, na ktorej som pracovala počas letných prázdnin a po jej dopísaní som mala viac ako zmiešané pocity. Pravdu povediac neviem čo si mám o tomto dielku myslieť možno mi pomôžete...


Dračia duša

Prológ


  Noc bola tmavá a chladná, na oblohe poletovali mraky. Mesiac svietil slabo, hviezdy vydávali tlmenú žiaru, akoby s napätím sledovali čo sa stane. Tam dole pod nebeskou klenbou sa odohrával súd. Súd pradávnych bytostí, ktoré tu stále sú aj keď my o nich nevieme. Sledujú nás, pozorujú ba sú medzi nami, no my ich nevidíme.
  Na veľkej čistine obklopenej stromami, v objatí mohutných hôr bolo osemnásť drakov z toho trinásť vinných.
  Previnili sa proti vlastnému druhu, robili iba to čo pokladali za správne, zaslúžia si za to vari trest?
  Šesť dračíc a sedem drakov čakalo na konečný verdikt poroty, ktorý rozhodne o ich osude.
  Zrazu zmĺkli. Čierny drak vypustil z nozdier dym, dotkol sa mysle obvinených a povedal: ,,Vinní! "
  Obvinených drakov zachvátil smútok, nemohli robiť nič, iba čakať kým im udelia trest horší ako samotná smrť.
  Čierny drak, ich sudca si však nevšímal ich smútok, bol nekompromisný a tak sa chystal vyrieknuť trest: ,,Trinásť jedincov z dračieho druhu, tu zoskupených bude odsúdených na sto krát sto rokov života v ľudskom tele, bez spomienok na svoj doterajší život. Kúzlo sa začne o polnoci, keď sa ich duše premiestnia do tiel trinástich, ešte nenarodených detí. Pykajte za svoje činy." Draky začali zúfalo revať, prosiť o milosť. Veď aký to bude pre nich život keď sa nebudú môcť dotknúť oblohy, chrliť oheň a dávať najavo svoju moc. Smrť by bol pre nich lepší trest, ako zostať uväznený v telách ľudí, tých obmedzených tvorov, ktoré vedia iba ničiť a nepoznajú krásu voľného letu v oblakoch, pocit slobody, stratia všetko čo...
  Nastala polnoc, trest sa začal, trinásť drakov zmizlo, avšak ich duše ostali.



Sen v bdení



  ,,Mami, ja už idem." Povedala som a otvárala dvere.
  ,,Evril!"
  ,,Áno?" Spýtam sa a pritom hľadím do zrkadla s dreveným rámom zaveseného pri dverách.
  Nikdy som nebola spokojná so svojím vzhľadom. Husté, čierne, kučeravé vlasy, bledšia pleť a prenikavé fialové oči, ktorých sfarbenie si lekári nikdy nevedeli vysvetliť.
  ,,Nezabudni sa vrátiť do ôsmej, vieš že otec sa hnevá ak chodíš neskôr." Vytrhne ma mamin hlas z premýšľania.
  ,,Neboj sa mami." Ubezpečila som ju a odišla.
  Vonku bol krásny slnečný deň, slnko sa vznášalo na oblohe a v jeho celodennej ceste mu neprekážal ani jeden mráčik. Bolo to bezchybné popoludnie, no predsa som mala pocit že sa niečo stane.
  Kráčam po krajnici starej cesty a náhlim sa do lesa. Mame som povedala že idem na pizzu s kamarátkou, no ja žiadnu nemám, vždy radšej bývam sama a rozmýšľam nad všetkými vecami čo sa mi v živote dejú.
  Les, ktorý obklopoval dedinu bol už na dosah ruky. Stačilo urobiť už len jeden krok a vojsť do lesa. Skryť sa v objatí mojich milovaných   stromov, zabudnúť na svet okolo a byť sama so sebou.
  Dotkla som sa rukou stromu, ktorý stál vedľa mňa a oprela sa oňho. Zrazu sa mi zahmlilo pred očami, všetko okolo mňa sa strácalo, až nakoniec ostala iba tma, cítim ešte ako spadnem no viac už nič.

  Práve som sa zobudila, všetko bolo biele, napadol prvý sneh. Zaradujem sa, pretože niet väčšej radosti ako topiť sneh na vrcholkoch tak že  potom nadobúda rôzne neforemné ale trblietavé tvary, ktoré sa lesknú skoro ako moje fialové šupiny, skoro pretože im sa ani diamanty nevyrovnajú. A roztopený sneh, ktorý potom steká dole svahom vytvára milióny malých cestičiek sťa bludisko.
  Zadívam sa do oslepujúceho slnka, prikrčím sa, celou silou odrazím a nakoniec vzlietnem k najbližším horám.
  Je tak krásne vychutnávať si ten slobodný pocit letu, tu vo vzduchu som najmocnejší a najnebezpečnejší  tvor široko-ďaleko. Vládnem vzduchu, zemi a ohňu. Pomyslím si a spokojne letím ďalej.

Nie som blázon!



  Prebudím sa na tvrdej a nepohodlnej posteli. Všetko pred očami mi splýva do jednej veľkej machule. Zažmurkám aby som lepšie videla. Posadím sa a rozhliadnem.
  Ležím na nemocničnej posteli, všimnem si, že mám na sebe svoju fialovú nočnú košeľu.
  Museli tu byť moji rodičia. Pomyslím si a poberiem sa ku dverám. Chytím kľučku a náhle si spomeniem na ten čudný sen, v ktorom som akoby bola tou fialovou dračicou tešiacou sa z prvého snehu. V tom sne som sa cítila taká slobodná, bol taký skutočný...
  Niekto stlačil kľučku na dverách, odstúpim od nich. Dvere sa otvoria a do miestnosti vojde malá a útla sestrička s čiernymi vlasmi v klasickej rovnošate. Pozrie na mňa  a milo sa mi prihovorí.
  ,,Je ti dobre?" Spýta sa a ja iba mlčky prikývnem. ,,Ešte by si nemala vstávať, za chvíľu sa na teba príde pozrieť pani doktorka Spišáková. Choď   zatiaľ ľahnúť." Keď dopovie usmeje sa a doprevádza ma k posteli. Ja ju iba nemo nasledujem.
Sestrička mi ešte striekne do ruky niečo po čom sa cítim strašne slabá a odíde.
  O chvíľu príde doktorka, pozdraví sa mi a ja jej pozdrav opätujem. Sadne si na posteľ vedľa mojej a predstaví sa:
  ,,Evril som doktorka Spišáková, položím ti zopár otázok aby sme sa ubezpečili že si v poriadku. Rozumieš?"
  Prikývnem a pozriem sa na ňu. Bola stredného veku, na tvári mala jemné vrásky, zelené oči a vlasy stiahnuté do pevnej konte.
  ,,Dobre," povie. ,,Čo si pamätáš ako posledné" Spýta sa a napraví si okuliare s hrubým čiernim rámom ako diaľnica.
  ,,Let k horám." Odvetím akoby to bolo úplne prirodzené, no nie je.
  ,,Nerozumiem ti"
  ,,Viete mala som sen, ale akoby sa už stal. Bolo to niečo ako deja-vu, no silnejšie." Poviem.
  ,,Môžeš mi to opísať?" Spýta sa ma.
  Prikývla som a dala sa do rozprávania. Keď som skončila pýtala sa ma ešte na ďalšie veci, ako napríklad moje pocity čo som mala v priebehu sna, ako to celé vnímam, no nedozvedela sa nič nové. Chvíľu na mňa hľadela a potom odišla.
   Až teraz si uvedomím čo sa stalo, vôbec som jej o tom sne nemala hovoriť, budú ma pokladať za blázna. Nie-ako sa mi vtedy nedarilo jasne rozmýšľať, akoby mi niečím otupili myseľ. Musím mať v sebe lieky na upokojenie, preto sa cítim taká ospalá! Došlo mi pri mojom momentálne spomalenom myslení. Vzdychnem si, položím hlavu na vankúš a zaspím.
  Zobudím sa na to, že počujem ako niekto šepká moje meno. Nechcem otvoriť oči a uniknúť tak z ríše snov, no postupne sa šepkanie mení na mierne trasenie, čo je už nepohodlné a tak voľky-nevoľky otvorím oči.
  Predo mnou sedí   na kraji mojej postele mama, krok za ňou stojí oco a pozerá sa von z okna.
  ,,Ahoj." Proste poviem
  ,,Ach Evril," vzdychne mama. ,,Čo si preboha robila v tom lese? Vieš ako som sa o teba bála keď mi suseda zavolala, že ťa  našla ležať na okraji lesa! Už to nikdy nerob!"
  Typická mama, vždy sa vžíva do tých najhorších situácií. Viem že má o mňa strach, ale niekedy to vážne preháňa.
  ,,Ale no tak, mami! Som živá a zdravá." Poviem a snažím sa ju upokojiť.
  ,,Vieš Evril, doktori si to nemyslia." Riekne vážne otec a mama dopovie: ,,Chcú ťa poslať na liečenie, myslia si že máš problém rozlíšiť skutočnosť od reality." Dokončí a ľútostivo sa na mňa pozrie.
  ,,Ale ja nie som blázon!" Vykríknem. ,,Musíte stým niečo urobiť!" Určite ma tam poslali aby z toho mali zisk!
  ,,Zlatíčko, je to len na týždeň, zajtra ťa tam odveziem a utečie to ako voda." Poviem mama. 
  ,,Ber to z tej lepšej stránky, aspoň nemusíš isť do školy." Trepne oco.
  ,,Ale, ja chodím do školy rada." Väčšiu hlúposť som fakt nemohla povedať. Školu nenávidím z celého srdca, niežeby som  mala problémy so známkami, tie sú priemerné, skôr sa neviem zapojiť do kolektívu. Nerozumiem ľuďom okolo seba, buď som čudná ja, alebo oni.
  ,,Priniesla som ti tvoje obľúbené jedlo." Poviem mama a tak preruší môj tok myšlienok.
  ,,Bryndzové halušky?" Opýtam sa nadšene.
  ,,So slaninou a smotanou navrchu." Robí mi chúťky.
  ,,Daj ich sem." Pohotovo odvetím a začnem sa napchávať.
  Milujem bryndzové halušky a najme všetko s bryndzou, od holej bryndzi až po bryndzové pirohy. A moja mama robí tie najlepšie aké som kedy jedla, boli také dobré až bolo ťažké sa s nimi nezadusiť.
  Keď dojem podám jej misku a poďakujem jej.
  Zahľadím sa von z okna, výhľad mám priamo na betónové paneláky a cestu vedúcu popri nich. Cítila som sa divne že je tu tak málo zelene, taká bezmocná voči tomu čo nahradilo rozľahlý les, alebo lúku hýriacu farbami jedinečných kvetín, pretože každá kvetina je iná ako sú jedinečné aj osobnosti. Vždy som mala prírodu rada, no ešte nikdy ma tak nehnevalo jej ničenie.
  Od toho sna bolo akoby všetko inak, cítila som že sa vrátila nie-aká časť môjho ja, ktorú nepoznám, nemám o nej ani tušenie. Kúsok skladačky mojej osobnosti, ktorá bola roztrieštená na milión kúskov... Začínala som nechápať samu seba.
  Po chvíli mama s otcom odišli, no ja som si už v jednej veci bola istá: Slobodu som vymenila za bryndzové halušky.

 A zas je to tu...



  Ráno po mňa prišla mama, aby ma odviezla do ústavu, liečebne alebo blázinca, pre toto miesto je veľa pomenovaní, ja osobne som ho nazvala králikáreň, pretože prvé čo som po svojom príjazde zistila bolo to že doktori sú tam ešte v horšom psychickom stave ako pacienti. Keďže nie som ,,problémový" prípad pridelili mi izbu s balkónom.
  Mama sa na recepcii spýta na číslo mojej izby a odvedie ma tam, ešte počkala kým si vybalím veci a potom odišla, zostala som sama.
  Rozhliadnem sa po izbe. Je celkom malá, okrem postele, nočného stolíka a skrine sa tu nenachádza žiaden kus nábytku. Steny sú bielej farby, na zemi je ešte zelený koberec na ktorého boku sú nie-aké škvrny červenej farby.
  Podídem k balkónovým dverám, vytočím pravdepodobne už dlho nepoužívanú kľučku, vstúpim na balkón a nadýchnem sa čerstvého vzduchu, ktorý krásne v pľúcach štípe a pôsobí tak čisto, keďže králikáreň sa nachádza ďaleko od mesta pri horách ani sa tomu nedivím.
  Chvíľu hľadím na oblohu, akoby som túžila vzlietnuť a plávať medzi mrakmi. V poslednom čase mi niečo chýbalo, no nevedela som prísť čo.
  Rozhodnem sa, že aby som sa aspoň na chvíľu zabavila budem hľadať v mrakoch tvary. Pozriem sa na jeden a pripomína mi letiaceho draka, pozriem na druhý, tentoraz je to drak chrliaci oheň, v treťom mraku vidím zase draka. Všade sú samé draky, akoby sa mi aj nebo snažilo naznačiť že niečo s nimi mám.
  Nevydržala som to, vybehnem z balkóna a zavriem za sebou dvere, bolo to strašne divné, ba až strašidelné. Už dlho som mala pocit že niečo od základov zmení môj život, ale žeby to boli draky? Akým spôsobom som s nimi  spojená? Čo mal znamenať ten sen?
  Vystrašená si sadnem na posteľ, vtom počujem ako niečo zašuští. Rozhliadnem sa, bol to papier na ktorom bolo napísané toto:

Program pre pacientov s menším poškodením psychiky

07:30- Budíček
08:00-09:00- Raňajky v jedálni
09:30- Sedenie s osobným psychológom
10:30-12:00-  Desiata prinesená na izbu
12:00-13:00- Obed v jedálni
13:30-15:00- Voľný čas povinne strávený na izbe
15:30- Olovrant na izbe
17:00-18:00- Večera v jedálni
18:00-19:00- Hygiena
19:00-20:00- Čas spoznávania v spoločenskej miestnosti
20:00- Večierka

  Tak sa mi zdá akoby som bola vo vojenskom tábore, veď predsa nie je normálne keď má človek deň takto zorganizovaný, to je choré.
  Pozriem sa na hodinky, je presne 11:50, o chvíľu bude obed. Asi by som sa mala poponáhľať veď ani neviem kde ta jedáleň je, nie-aký ten čas potrvá kým ju nájdem. Vyjdem teda na chodbu a zabočím doľava, potom doprava, zas doprava a nakoniec doľava a ocitnem sa v slepej uličke. Zrazu za sebou začujem  dievčenský hlas: ,,Zdá sa mi že si nikdy nemala dobrý orientačný zmysel"
  Otočím sa a poviem: ,,Iba v uzavretých priestoroch, v prírode som ako doma."
  Zahľadím sa  na dievča, má čierne rovné vlasy, pobledlú pleť, zrejme s nedostatku vitamínu D, ostro rezané rysy a červené oči, to znamená že nosí kontaktné  šošovky.
  ,,Ešte som ťa tu nevidela." Podotkne. ,,Hľadáš jedáleň, však?"
  ,,Áno, mohla by si mi ukázať cestu?" Spýtam sa.
  ,,Samozrejme, mimochodom volám sa Ignis." Povie a predstaví sa.
  ,,Ja som Evril."
  ,,Divné meno." Konštatuje.
  ,,Ty máš čo hovoriť." Poviem a pousmejem sa.
  Boli sme už pred dverami jedálne keď ma Ignis zastavila a odtiahla nabok.
  ,,Prečo si tu? Zdáš sa byť normálna." Povie šeptom.
  ,,Myslia si že nedokážem odlíšiť fikciu od reality."
  ,,Aha, no preto som tu aj ja."
  ,,Čože?"
  ,,Áno, počuješ správne kvôli ich výmyslu ma tu strčili na dva týždne."
  ,,Mňa iba na týždeň." Poviem. ,,Mimochodom, ty nosíš kontaktné šošovky?" Spýtam sa len tak medzi rečou.
  ,,Nie," povie. ,,Mám ich také od narodenia, lekári hovoria že je to vrodená chyba." Odpovie mi pokojne. ,,Ale ty ich nosíš, že?" Opýta sa.
  ,,Nie, toto začína byť až priveľmi divné." Na chvíľu sa zamyslím, no potom sa jej spýtam: ,,Aký je tvoj dátum narodenia ?"
  ,,13.7.1995" Riekne a ja na ňu vyvalím oči, pretože v ten istý deň som sa narodila aj ja. Pohľad mi skĺzne na dvere s nápisom WC Ženy, chytím Ignis za ruku a ťahám ju na WC aby sme mali aspoň trochu súkromia.
  ,,Toto, je aj môj dátum narodenia. Aby som bola, presná zavreli ma sem presne za to že som odpadla na kraji lesa a mala som sen, v ktorom som bola fialovou dračicou a mám taký pocit akoby sa ten sen niekedy už stal, akoby to bola..."
  ,,spomienka" Dokončí Ignis za mňa. ,,Mne sa to stalo tiež, ja cítim presne to, akurát na to že som v sne bola červená dračica s ohnivou hrivou."
  Začalo sa mi zahmlievať pred očami, opäť to prichádzalo, ešte som sa chytila Ignis aby som nespadla...

  Ocitla som sa v lese tieni stromov, listy tancovali vo vetre a stromy im k tomu hrali krásnu pieseň jari. Hladil ma jemný vánok a ja som sa zatiaľ pomaly blížila k zelenému drakovi.
  ,,Blynnen, prečo mi nechceš veriť že je to správne?" Nežne sa dotknem jeho mysle.
  ,,A prečo to ty nechceš  nechať tak? Keby si ma naozaj milovala tak ako hovoríš, dávno by si dala na moje rady." Povie a jeho slová sa mi zabodávajú do mysle ako ostrý nôž. Predsa vie že ho milujem viac než samu seba, no ja viem aj čo je správne a toho sa musím držať. Draci patrili vždy medzi múdre tvory a vari a múdri vzdá toho v čo verí že je správne? Posledný krát si položím hlavu na jeho krk, obtriem sa oňho a so smútkom trhajúcim dušu vzlietnem.
  Ako ma mohol môj Blynnen tak sklamať? Môj Blynnen...

  Keď otvorím oči, vidím Ignisinu znepokojenú tvár, vstanem zo zeme a opriem sa bokom o stenu. Pozriem sa na ňu a spýtam sa jej:
  ,,Tebe sa nič nestalo?"
  ,,Nie," odpovie. ,,Len si ma trochu zaskočila, nečakala som že sa tu zosypeš."
  ,,Nezosypala som sa,"  namietnem. ,,Len som mala znova zjavil sen, alebo spomienka, ale iná." Ticho poviem a rozpoviem jej obsah spomienky.
  ,,Myslím že by sme tomu mali prestať hovoriť spomienka, lebo keby to boli spomienky znamenalo by to že sme boli v minulom živote, či v čom draky." Riekne Ignis a ja už tuším že pravdepodobne trafila klinec po hlavičke, no myslím, že už to tuší aj ona inak by sa na mňa tak uprene nedívala. Je naozaj možné že draky existujú?
  ,,Čo ak máš pravdu, možno sú tie spomienky kľúčom k odhaleniu našej pravej osobnosti. Možno je takých ako sme mi viac!" Radostne poviem.
  ,,Ty si fakt blázon," povie Ignis a zasmeje sa. ,,Doriešime to v tvojej izbe, prídem tam v rámci voľného času, nezistia že som odišla, ale teraz by sme už mali ísť na obed."
  Prikývnem a nato vyjdeme z WC.
  Na obed bolo nie-aké neidentifikovateľné čudo, ktoré nemalo žiadnu chuť. Lepšie varia aj v školskej jedálni. Pomyslím si a ledva zjem polovicu porcie tak aby ostala v mojom žalúdku. Keď dojeme poberieme sa každá svojím smerom, no ja som vedela, že nás čaká ešte jedna veľká debata.

Rozhovor



  Keď som prišla do izby rozhodnem sa že zistím či má králikáreň wifi. Ak áno mohla by som sa naň napojiť a surfovať po internete. V tejto chvíli som bola rada že mi mama zabalila aj môj notebook.
  Vytiahnem ho spod postele, kde ho schovávam pred pohľadmi sestričiek, stlačím gombík a zapínanie a čakám kým sa preberie z dlhého spánku. Naťukám heslo, a skontrolujem pripojenie k internetu. Zajasám, wifi majú a dokonca ani nie je chránené heslom, pripojím sa a zrazu počujem ako niekto búcha na okno. Otočím sa, a pozriem sa smerom k balkónu. Je to Ignis, stojí na mojom balkóne a poklopkáva po skle. Otvorím jej a hneď sa pýtam: ,,Ako si sa preboha dostala na balkón?"
  ,,Pokojne, preliezla som zábradlie na mojom a šla som po streche terasy, neboj sa nikto ma pri tom nevidel." Povie a potom jej oči padnú na notebook a spýta sa: ,,Tebe ho rodičia dovolili zobrať?"
  Pokrčím plecami a odpoviem: ,,Mňa balila mama, nevedela som že mi ho dala do tašky."
  ,,Aha." Riekne a posadí sa na posteľ, ja si sa sadnem vedľa nej, položím si na kolená notebook a naťukám do internetového prehliadača prvé slová, ktoré mi napadnú: prípady zvláštneho sfarbenia očí.  Stlačím enter a počkám kým sa to načíta.
  ,,Čo to robíš?" Spýta sa ma Ignis
  ,,No myslím, že je to dobrý nápad, čo ak je nás viac a..." Nedopovedala som, pretože Ignis sa zamračila a skočila mi do reči.
  ,,Ako to myslíš nás?" Nechápavo povie.
  ,,No že, je možno viac ľudí čo majú také divné spomienky," poviem a Ignis ešte viac zvrašti  čelo. ,,Prepáč, sny. Ale myslím že spomienky to vystihujú onoho viac."
  ,,Jasné, takže priznávaš že máš chlapca menom Blynnen a je to drak." Riekne a šibalsky sa usmeje.
  ,, Aj tak to vyzeralo že sme sa rozišli, no mala som pocit že to nebol koniec, ktovie možno ho ešte uvidím."
  Ignis sa zasmeje a pokrúti nado mnou hlavou.
  Pozriem sa na obrazovku, prebehnem očami nápisy, väčšinou to boli samé hlúposti, dôveryhodný sa zdal až piati, bola to stránka nie akej vedeckej organizácie. Písalo sa tom o trinástich deťoch narodených v ten  istý deň ako ja a aj v rovnakom čase o polnoci. Zdalo sa mi to strašne divné, ako sa môže narodiť trinásť detí v rovnaký čas a ešte aj s rovnakou podivnosťou? Nechápala som to, ale vedela som, že to určite bude mať nie-aké vysvetlenie aj keď podivné.
  Drgla som Ignis lakťom, a ukázala prstom na obrazovku. Hneď ako si prečítala text reagovala.
  ,,Takže si mala pravdu." Povie a zamyslí sa. ,,Pravdepodobne je nás viac."
  ,,Len keby tu bol aj nie-aký kontakt." Zahundrala som.
  ,,Skús ešte niečo nájsť, napríklad na stránkach novín. Určite o tom písali, tam by mohli byť uvedené mená."
  ,,Dobre, skúsim to." Poviem a pustím sa do toho.
  Po prvých neúspešných pokusoch som nahnevane klikala sem a tam. Až po únavnej polhodine sa mi podarilo nájsť článok na stránke okresných novín.
  ,,Tu je to," poviem a začnem čítať všetkých trinásť mien:
  ,,Evril Kováčová- dúhovka sfarbená dofialova, Ignis Jahodná- dúhovka sfarbená dočervena, Auran Líška- dúhovka sfarbená oranžovo, Procella Jelšavská- dúhovka sfarbená dočierna, Mundar Tkáč- dúhovka sfarbená dobiela, Voris Obilná- dúhovka sfarbená doružova, Soler Sokol- dúhovka sfarbená dožlta, Mikara Čechová- dúhovka sfarbená strieborne, Arem Jakuš- dúhovka sfarbená tyrkysovo, Foen Bernard- dúhovka sfarbená farbami dúhy , Sterek Hrnčiar- dúhovka sfarbená  dofialova, Reluat Višní- dúhovka sfarbená dozlata, Kenem Boková- dúhovka sfarbená dosiva." Keď dočítam pozriem sa na Ignis a dodám:       ,,Sedem chlapcov a šesť dievčat,  všetci majú rovnako divné krstné mená ako my."
  ,,Ešte by sme mohli skúsiť pohľadať ich mená v telefónnom zozname." Povie.
  ,,Pochybujem, že mi mama zabalila aj ten."
  Ignis prevráti očami a povie: ,,Ti ho určite nemáš, ale stavím sa, že riaditeľka ústavu áno."  Dokončí a šibalsky sa usmeje.
  ,,Snáď sa tam nechceš vlámať?" Vystrašene sa spýtam.
  ,,Čo ti vieš. Už za chvíľu je tri, mala by som ísť." Riekne a hneď nato  sa postaví a chystá sa otvoriť si balkónové dvere.
  ,,Len sa nezabi!" Karhavo na ňu kričím, no ona sa len zasmeje a prelieza zábradlie. Už teraz viem, že tá opatrná budem ja.
 Zvyšok dňa sa tiahol akoby nechcel skončiť, pripadal mi nekonečný, možno to bolo aj tým, že som nemala ani potuchy čo robí. Na večery  sa neukázala, darmo som na ňu čakala až dokonca babrajúc sa v tom niečom čo mi dali. To som však ešte ani netušila aké prekvapenie si pre mňa prichystala.

A vraj ja som blázon!




  Bol už večer, sestrička mi už stihla pripomenúť, že mám ísť spať. Neprotestovala som. Veď prečo? Čakala ma krásna mäkučká postieľka, ktorá ma tak lákala, tej sa proste nedalo odolať. Tak som zhasla svetlo a schúlila sa pod perinu. Ani nie po dvoch minútach sa ozvalo netrpezlivé klopkanie na balkónové dvere, znechutene som vstala a v tú chvíľu som mala pocit, že niekoho asi zabijem.
  Určite to bude Ignis pomyslím si a otváram dvere.
  ,,Zbaľ sa, musíme odísť...cítim to." Vyhŕkla  hneď ako som jej otvorila.
  ,,To chceš utiecť, teraz v noci?" Pýtam sa jej s pochybami či jej ešte zostal aspoň kúsok  zdravého rozumu
  ,,Áno, baľ len to najnevyhnutnejšie." Povie a podá mi turistický vak, ktorý držala v ruke.
  ,,A vôbec kde chceš ísť?" Spýtam sa s nádejou, že ju odradím od tohto šialeného plánu.
  ,,Pozri, mám tie telefónne čísla, plne nabitý mobil, peniaze, za ktoré si kúpime čo bude treba. Máme všetko, čo treba. Viem len jedno, v tom lese čo nás obklopuje, niečo je a ti musíš ísť, či s tým súhlasíš, alebo nesúhlasíš." Jej slová mi pripadali zmetené, akoby si sama nebola istá tým čo sa chystá urobiť. Vedela som, že ma môj inštinkt nikdy nesklamal a ja a Ignis toho máme veľa spoločného, tak možno aj toto. Preto sa rozhodnem veriť jej a vydať sa tak kam ma povedie.
  Začnem sa teda baliť, zoberiem si dve tričká, dve nohavice, všetku spodnú bielizeň, kefku (asi ju nevyužijem), deku čo mi dala mama na meniny a prázdnu plastovú fľašu, ktorú napustím vodou s vodovodu.
  Rýchlo sa prezlečiem. Zvolila som si svoje obľúbené fialové tričko s tri štvrťovým rukávom a tmavo modré úzke džínsy. Vlasi si zapletiem do jedného vrkoča a kývnem na Ignis, že môžeme ísť.
  Ticho sme preliezli zábradlie a zbehli na okraj strechy terasy. Ignis neváhala a zoskočila, kývla na mňa rukou aby som skočila aj ja. Pozriem sa dole, môžu to byť také dva metre. No čo, najhoršie dopadnem ak si zlomím nohu. Pomyslím si a odhodlám sa skočiť.
  Keď dopadnem na zem, trochu ma od toho nárazu na tvrdú zem bolia nohy, ale nie je to nič čo by sa nedalo vydržať.
  Rýchlo  bežíme cez parkovisko, prelezieme (dosť nízky)plot, ktorý oddeľuje králikáreň od lesa, v ktorom sa odrazu ocitneme.
  Zrazu ma zaplavila vlna radosti, v lese som bola akoby doma. Aj keď tento vôbec nepoznám, akoby cítim kde a kade sa vydať. Tak rada som počúvala šepkanie stromov, ktoré v mojím ušiam znelo ako ľúbezná hudba pokoja a rovnováhy. Cítim kade sa uberať, teraz už viem prečo ma Ignis tak naliehavo ťahala na toto kúzelné miesto.
  Ignis si všimla môj blažený výraz, plný pokoja. Pousmiala sa a spokojne sa ma spýtala: ,,Kade?"
  Pozriem sa priamo pred seba a vykročím dopredu, vedela som kam idem, aj keď neviem ako.
  Kráčali sme asi hodinu, párkrát sme zabočili, no nakoniec som nás doviedla k malej jaskyni, ktorá mi pripadala strašne povedomá, akoby som ju už videla. Vojdem do jaskyne a zas sa to stane, zakrúti sa mi hlava, zahmlie pred očami a bezvládne sa zrútim na zem.


  Smútok, nič len žiaľ a plač. Slzy draka,  také zriedkavé a vzácne ako čierny diamant. Krištáľovo čisté, dokonalé, no zároveň boli symbolom smútku. Tie slzy mi teraz stekali po mojich dokonalých fialových šupinách sťa drahokamy, ktorým musím dať zbohom. Tak ako aj krásnemu letu, slobode, ale hlavne svojej osobnosti a spomienkam, ktoré sú mi nadovšetko drahé...zabudnem na to, aká som bola. Horší trest mi snáď nemohli udeliť.


  Otvorím oči, a cítim, že mám pod hlavou položený vak. Sadnem si a pozriem sa na Ignis, ktorá už stihla založiť oheň a bezducho naň hľadela.
  Vstala som a podišla k nej.
  ,,Ignis?" Spýtam sa.
  ,,Prepáč, ja asi som...ono to jednoducho zbĺklo!  Kameňmi mi to nešlo, tak som sa nahnevala a prebodávala to hlúpe drevo jedovatým pohľadom a ono začalo horieť. Neviem si to vysvetliť, a to ma štve." Povie a zase pohľadom zablúdi ku ohňu.
  ,,No, v tej tvojej spomienke si bola ohnivá dračica, nie?" Spýtam sa jej.
  ,,Áno, ale nechápem čo to má stým spoločné." Riekne s očividným hnevom v hlase.
  ,,Myslím , že chápeš, len si to nechceš priznať." Podpichujem ju.
  ,,Vyhrala si, kapitulujem." Povie a zasmeje sa. ,,Mimochodom na čo si spomínala?"
  ,,Smútok, žiaľ..."  Ticho vyslovím, pretože sama tá spomienka vo mne vyvolávala neznesiteľnú bolesť. Ignis bolo jasné, že o tom nechcem hovoriť, a tak ma nechala na pokoji, rozmýšľať...
  Zahľadím sa do ohňa. Plamienky veselo poskakujú, ba priam tancujú, akoby oslavovali, že sú tu. Vrhali na stenu abstraktné obrazce, hru tieňa a svetla. Prinášali teplo a pocit bezpečia, no vedela som, že oheň môže byť aj mocná zbraň, ktorá dokáže zabíjať. Aj tak sa túžim ho dotknúť, príliš ma fascinuje, láka a volá ako starého priateľa.
  Už som sa chcela dotknúť tancujúcich plameňov, no vtom som si pomyslela, že by to bola absolútna hlúposť. Zívnem, ľahnem si, schúlim sa do klbka a pomaly zaspím.

Starý známy



  Zobudím sa na slnko, ktoré mi svieti do očí. Jeho lúče si prebíjajú cestu tmou a snažia sa narušiť náš sladký spánok. Nechce sa mi odísť z ríše snov, prebudiť sa zas do reality, aj keď spím len na holej zemi s vankúšom pod hlavou. No slnku nemožno rozkazovať, predsa by som radšej spala ešte chvíľu...
  Keď sa pozriem na Ignis, zistím, že tvrdo spí. Nechcela som ju budiť. Tak sa vyberiem pozrieť si okolie, v tme  je všetko iné ako za svetla, no predsa mi toto miesto príde strašne známe.
  Vyjdem z jaskyne a poberiem sa hlbšie do lesa, presne som vedela kde má čo byť, pamätám si skalný útvar, obrastený machom vystupujúci zo zeme. Zajačiu noru, malé jazierko, pri ktorom sa zastavím.
  Čupnem si a dotknem sa rukou vody. Namiesto seba v ňom vidím, fialovú dračicu...seba. Teraz už viem, že tá fialová dračica som ja, nepotrebujem už žiaden dôkaz. Chvíľu sa na svoje dračie ja. Potom sa dotknem hladiny a obraz sa rozplynie.
  Keď vstanem a pozriem sa pred seba, skoro odpadnem, pretože predo mnou, na druhej strane jazierka, stojí on.  Blynnen. V celej svojej kráse, hľadí na mňa svojimi hnedými očami s takým smútkom a utrpením.
  ,,Blynnen. " Ticho poviem, no pritom sa bojím, že odletí a ja ho už neuvidím...nikdy.
  Moje obavy sa však nepotvrdia, namiesto toho aby utiekol sa mi v mysli ozve tichí a dúfajúci hlas, ktorý povie jedno slovo: ,,Evril." Ten hlas mi je akoby spásou, chcela som ho počuť ešte raz.
  ,,Ako to, že som to čo som!" Zúfalo vykríknem, dožadujúc sa odpovede.
  Blynnen však neodpovedá, namiesto toho obíde jazero a zastaví priamo predo mnou.  Dotkne sa hlavou môjho čela, akoby sa chcel uistiť, že nie som iba prelud. Potom ho pohladím na čeľusti a on povie: ,,Stále máš dušu draka."
  Zahľadím sa naňho, a pozriem sa nechápavým pohľadom do jeho bezodných očí.
  ,,Znamená to snáď, že som len drak uväznený v ľudskom tele? Ak tak prečo?" Spýtam sa ho.
  ,,Myslel som, že si pamätáš všetko keď si ma spoznala." Povedal a urobil krok naspäť, akoby chcel ujsť ... ale pred čím?
  ,,Spomienky sa mi vracajú, ale postupne..." Rieknem ticho.
  ,,Takže si nepamätáš všetko?" Povie s nádejou v hlase a ja hneď viem na čo naráža. Tak mu odpoviem. ,,Tú hádku áno."
  ,,Vtedy som to tak nemyslel, chcem ťa iba ochrániť. Namiesto toho som ťa však stratil na stotisíc rokov. Milujem ťa, ale neviem, či ti mňa ešte..." Náhle zmĺkne. Počujem zašušťanie, ktoré prichádza z kríkov za nami. Vynorí sa z nich Ignis a keď uvidí Blynnena, zmôže sa len na jednu vetu: ,,Ti kokos!"  Hovorí a ukazuje naňho, akoby zmyslov zbavená.
  ,,Ignis, pokoj," snažím sa ju upokojiť. ,,Toto je Blynnen, neublíži nám."
  ,,Ale, to...on...ono..." snaží sa vykoktať
  Napokon sa do toho zapojí Blynnen, podíde k Ignis a povie jej: ,,Tvoj oheň bol medzi drakmi veľmi uznávaný, som rád, že ťa opäť stretávam. Ignis, ohnivá dračica."
  Táto chvála akoby Ignis upokojila, vzpriamila sa a do očí sa jej vrátil sebaistý výraz. Kývne hlavou, zalomí rukami a rozhodne riekne: ,,Samozrejme, že bol a aj bude!" Potom so zdvihnutou bradou vykročí smerom ku mne, keď príde, otočí sa na špičke nohy a podupkáva ňou.
  Blynnen len pokrúti hlavou a ľahne si, ja si k nemu prisadnem a ruku si položím na jeho krk, akoby  cítim potrebu dotýkať sa ho, byť sním neustále a navždy.
  Ignis sa posadí do tureckého sedu neďaleko nás a začne sa vypytovať:
  ,, Ak sme boli dračicami ako to, že sme teraz ľudia?"
  Blynnen si povzdychne, možno sa zdráhal povedať nám to, no napokon sa pustil do dlhého rozprávania, už raz prežitej, avšak dávno zabudnutej histórie.
  ,,Sedem drakov a šesť dračíc, bolo odsúdených na sto krát sto rokov v ľudskom tele, ich spomienky mali byť odstránené, avšak zdá sa, že sa to nepodarilo. Istotne vás zaujíma čo také zlé ste spravili. Nuž, poviem vám to.
  Presne pred osemnástimi rokmi na tomto mieste sa zišlo trinásť nespokojných drakov, boli ste tam. Chceli ste zvrhnúť nášho kráľa, najstaršieho z dračieho druhu, zabiť ho a nastoliť slobodu. Priznávam, že zošalel a začínal robiť hrozné veci, chcel vyhubiť ľudskú rasu a aj drakov čo by nerešpektovali jeho vôľu.
  Moc, to tá môže za všetko zlé, prikráda sa a potom vám zaslepí myseľ, každý nej raz podľahne. Tak ako aj náš kráľ.
  Po polroku pripravovania, ste sa odhodlali vykonať váš plán. Uspeli ste, no kráľov radca, Fengir, urobil niečo, čo nik nečakal. Pomocou svojej dračej moci vzal na seba podobu kráľa a lapil vás, odsúdil, zničil život a prevzal moc nad drakmi, vládne nám železným pazúrom, iba málo drakov pozná skutočný príbeh a ja ho poznám iba vďaka tebe Evril." Riekne a láskyplne sa na mňa pozrie.
  ,,Ale ako to, že sa pamätáme na niektoré veci?"  Spýta sa Ignis.
  ,,To neviem, nemali by ste." Povedal a zadíval sa kdesi do diaľok nám zabudnutím, mysľou bol určite ďaleko v minulosti. V očiach mal bolesť, ktorú ukrýval možno aj storočia. Bolo mi ho ľúto, pretože zdrojom tej bolesti som bola určite ja.
  To čo som spravila... bolo hrozné. Teraz, v ľudskej koži sa mi zabíjanie zdalo hlúpe. Nepamätám si všetko, neviem poriadne ako to celé prebiehalo, prečo som sa rozhodla pre tento ohavný čin. Nemôžem ani súdiť samu seba, pretože žijem v nevedomosti, ktorú som si zavinila sama.
  Blynnen zrejme z môjho pohľadu zistil, že sa trápim. Sklonil hlavu, vydýchol a z jeho nozdier sa šíril teplý vzduch.
  Poškrabem ho na čeľusti, a opriem si oňho hlavu.
  On sa na mňa a na Ignis zadíva a povie: ,,Vtedy si mysleli mnohý, že smrť kráľa by bola najvhodnejším riešením pre náš druh, avšak skoro nikto nemal odvahu to povedať, nieto ešte urobiť." Vzdychol si, pozrel sa mi priamo do očí a pokračoval. ,,Okrem vás trinástich."
   Zhlboka sa nadýchnem, akoby som sa chystala skočiť do bazéna plného vody a ticho rieknem: ,,A čo ty? Nemal si dosť odvahy, alebo si nebol stotožnený s touto myšlienkou?" Aj keď som sa snažila zakryť pochybnosti, ktoré mnou lomcovali, bolo ich v mojom hlase zreteľne počuť.
  ,, Ten náš kráľ, ktorého ste sa chystali zabiť a aj zamordovali bol môj brat." Povedal pokojne, no predsa sa mi zdalo, že ho to trápi.
  Táto informácia ma prekvapila. Naozaj som chcela zabiť jeho brata? 
  Zdalo sa, že aj Ignis bola tak trochu zmetená. Po chvíli mlčania sa nadýchla aby mohla vypustiť ďalšiu otázku z jej radu nevyčerpateľných otázok.
  ,,Počať, počkať." Začala. ,,Vráťme sa na začiatok. Ako to vlastne bolo so vznikom drakov?"
  ,,Na začiatku sme boli iba piati. Krásna a ladná Aquera, pani mora. Ja, Blynnen, vládca zeme. Mocný a obávaný  Firel, vládca ohňa. Tichá a nenápadná Airelen, pani vetra. A najmocnejší z nás Argros, ktorý predstavoval rovnováhu. Riadili sme kroky ľudí no oni o tom nevedeli, ak nás občas zahliadli, chceli nás zabiť, mysleli si, že predstavujeme hrozbu.
  Postupne vznikli aj ďalší draci a dračice, každý bol iný. Niektorý sa zrodili z kvetov, zvierat, slnka, oblakov, hviezd, hliny, piesku, stromov,...
  A tak spoločne pomáhame  prírode  pretrvávať, aj keď ľudia nám to v poslednej dobe pekne sťažujú. Možno aj preto, že chýba rovnováha." Povie, zasmeje sa a pokračuje. ,,Ignis ti si prvorodená dcéra Firela. Evril ti si kráľovná lesa, prvá dračica čo kedy mala moc nad lesom a všetkým v ňom, vlastne aj jediná."
  Zadívam sa na Ignis a vyhŕknem: ,,Tak preto si založila oheň len myšlienkou."
  Ignis sa usmeje, v jej červených očiach sa objavia iskričky šibalstva a riekne: ,,Vlastne to bol skôr hnev."
  ,,Ohnivý draci boli vždy veľmi emotívny, preto aj ovládajú svoju moc emóciami." Podotkne Blynnen. 
  ,,Tak to na teba sedí." Podpichujem ju.
  Ignis urazene vystrčí bradu, postaví sa a povie: ,,Tak ja idem, a vi si tu zatiaľ hrkútajte!"
  ,,Počkaj!" Poviem a ona sa otočí. ,,Ideš nesprávnym smerom!"
  Ignis sa otočí a už ide správne. Pozriem na Blynnena a usmejem sa, on len pokrúti hlavou a ukáže svoj chrup, dokonalý a tesáky ostré ako britva. Hneď by s nimi pretrhol krk slonovi. Pri tom prirovnaní sa musím pousmiať, neviem si ani len predstaviť, že by Blynnen niekomu ublížil. Mám ho tak rada, a to ho poznám v tomto živote len zopár minút. Bol jeden z najstarších drakov na tomto svete.
A vôbec koľko rokov mám ja? Pomyslím si a hneď sa to Blynnena spýtam.
  Vážne sa na mňa pozrie a povie: ,,Máš presne 1584 rokov, no a to nepočítam tvoje roky strávené v ľudskom tele."
  To číslo mi vyrazilo dych. Viem, že vek by sme nemali brať vážne, ale pri tomto čísle... Je nemožné, aby niekto bol na svete tak dlho! Alebo je pre draky možné všetko? Už naozaj začínam nechápať chod tohto sveta.
  Preglgnem a spýtam sa: ,,A koľko mám s ľudským životom?"
  Blynnen si vzdychne.
  ,,S ľudským životom máš 1601 rokov, toto je tvoj prvý ľudský život. Na to si mohla prísť aj sama." Vážne povie.
  ,,A koľko rokov máš ti?" Zaujímam sa.
  ,,Svoj vek som už dávno prestal počítať. Musí ti to stačiť. Už som stratil pojem o čase. Keď žiješ tak dlho ako ja, pripadajú ti dni ako hodiny a roky ako mesiace. Ani ti si, si na čas ako dračica nepotrpela."
  Do očí sa mi hrnú slzy, zrazu som sa cítila prázdna, akoby mi niekto zobral časť môjho ja. Prázdnejšia ako inokedy. Keď sa tu objavil Blynnen, moje krídla a šupiny mi chýbali ešte viac.
  Je pravda, že ani pred pár dňami som ani netušila, čo mi vlastne chýba. No teraz, keď už to viem, chcem byť znova tou krásnou dračicou, omnoho viac.
  Po lícach mi už stekajú krištáľovo čisté slzy. S plačom sa Blynnena pýtam na jedinú vec, po ktorej túžim- byť znova drakom.
  On len pokrúti hlavou a riekne slová, ktoré mi dodajú nádej: ,,Možno, no museli by byť prítomný všetci trinásti." Na chvíľu sa zamyslí, postaví sa a oznámi mi, že už musí ísť. Ja sa ho spýtam, či ešte príde. Odpovie: ,,Áno, prídem čo najskôr. Ľúbim ťa."
  ,,Aj ja ťa ľúbim" Tieto slová som ešte nikomu nepovedala, azda mojej mame. No toto, bolo iné. Naozaj ho ľúbim, celým srdcom. Chcela by som s ním odletieť, no už sa to nedá... Nie teraz.
  Blynnen už mizol vo výšinách, ostala som sama.

Objav


  Chvíľu som len tak stála, pozerala do prázdna. S Blynnenom odišla ďalšia časť môjho ja.
  Tak veľmi túžim byť opäť drakom, len neviem ako. Možno mi aj inštinkt vraví čo robiť, no zrealizovať to by bolo také zložité.
  Presvedčiť všetkých trinásť dračích duší v ľudských telách... určite cítia, že nie sú taký ako ostatný ľudia. Museli by sme sa zísť na tom mieste, kde sa to stalo. Ďalší problém na svete, neviem kde sa to stalo. Možno mi to moje spomienky prezradia, no neviem ako ich vyvolať. Snáď sa mi podarí zistiť ako fungujú...
  Poberiem sa za Ignis, cestu poznám dokonale. Predsa však odbočím, pôjdem okľukou a narazím na niečo podivné.
  Pod koreňom stromu objavím niečo, čo vyzerá ako prasknuté vajce. Až na to, že škrupina je omnoho tvrdšia, je pevná ako kameň a celé vajce je obrovské. Pravdepodobne tu leží už dlhé roky, možno aj desaťročia.
  Na škrupine je hrubá vrstva hliny, ktorá pôsobí ako nie-aká ochranná schránka. Pri dotyku odpadáva, tak sa ju snažím dať dole. Ani nie za minútu zistím, že pod vrstvou hliny, sa škrupina leskne ako drahokam. Je fialová, presne ako moje šupiny... Ktoré už nemám.
  Zapotácam sa, zatočí sa mi hlava, zahmlí pred očami a ponorím sa do mojich spomienok.

  Svetlo, oslepujúce svetlo. Čo len môže tak prenikajúco žiariť? Nemôžem sa pozerať len touto prasklinou, musím prísť na spôsob ako sa dostať von z tejto oválnej schránky. Možno keby som kopala nohami, škriabala a klusala tak mi podľahne.
  Začujem silné puknutie. Zrazu sa stena okolo mňa rozpadne a ja objavím pred sebou niečo hnedé a mäkké.
  Je to vlhké a smrdí to! Pomyslím si.
  Otočím sa a zbadám pred sebou veľkého tvora. Je celý tmavý ako noc, no predsa žiari ako slnko. Hľadí na mňa múdrim pohľadom, v ktorom je badať potešenie, avšak aj starosť a nepokoj.
   Natiahnem krk, aby som sa mu výškou vyrovnala. No on je tak veľký! Nevyrovnám sa mu, hnevá ma to. Nahnevane zavrčím a vycerím tesáky, aby som mu dala najavo, že nie som neškodná.
  On sa len pousmeje a povie: ,,Som Argros, vládca dračieho druhu. Vitaj medzi nami Evril, pod tvojou ochranou bude od dnešného dňa les a všetko v ňom."
  Nechápavo sa naňho pozriem, zívnem si a obrátim svoju pozornosť na krásneho, pestrofarebného a malého poletujúceho tvora.

  Prebudím sa, hľadím na hviezdnu oblohu, popred ktorou tancujú listy v slabom vánku na konároch. To šumenie vetra, je ako ľúbezná hudba, upokojuje a uspáva, až sa mi chcelo zavrieť oči a nikdy sa nezobudiť.
  Bola som šťastná.
  Teraz ležím na mieste môjho narodenia. Tu v tomto lese moje oči po prvýkrát uzreli svetlo sveta. Už vtedy som si všimla zvláštny pohľad v očiach Argrosa, no teraz je už mŕtvy. Zomrel mojimi tesákmi a pazúrmi.
  Zachvejem sa, nedokážem si zvyknúť na to, že som vzala niekomu život. Či už s pomocou, alebo sama.
  Mala by som sa vrátiť. Ignis sa určite čuduje kde toľko trčím.
  Nájdem ju, ako inak, zízať do ohňa, akoby to bol najväčší zázrak sveta. Zdalo sa, že ju fascinoval. Ani si nevšimla, že som tu. Pokrčím nad ňou plecami, sadnem si vedľa nej  a šepnem: ,,Ak by si mala možnosť byť znova drakom, šla by si do toho?"
  Touto otázkou si získam jej pozornosť, síce neodpovie slovom, no prikývne a to mi stačí na to, aby som vedela, že život draka jej chýba rovnako ako mne.
  ,,Takže," začnem. ,,Ak by som vedela ako na to, pomohla by si mi?"
  Ignis sa na mňa pozrie.  ,, A ti to azda vieš?" Pochybovačne sa spýta.
  ,,Možno." Rieknem, a zabodnem svoj pohľad do jej očí. Odvráti zrak a vyzvedá: ,,Takže?"
  ,,Myslím, že ak by sme sa všetci stretli na tom mieste kde sa to stalo tak by sa to kúzlo, prekliatie či čo, dalo zrušiť. Šepká mi ti inštinkt a aj Blynnen si to myslí." Poviem.
  ,,Ale nemusí to fungovať." Namietne a pritom sa šibalsky usmeje.
  ,,No...viem, že to nemusí fungovať, ale dúfam, že bude." Ticho rieknem.
  ,,Stálo by za to skúsiť to, ale treba presvedčiť aj ostatných..." Chvíľu je ticho a ja dokončím čo chcela povedať: ,,A pritom ich vôbec nepoznáme, nevieme ani či sú na tom rovnako."
  ,,Presne tak." Povie a obe sa zahľadíme do toho magického ohňa- daru aj prekliatia.
  Aká irónia. Pomyslím si. To čo pomáha, má aj hrôzostrašnú ničivú silu.
 Pomaly nás premáha spánok. Vieme, že sme iba na začiatku. Naša cesta sa sotva začala a my vieme tak málo, nemôžeme mať žiadnu záruku dobrého konca a možno ani vlastnej existencie.  


Traja


  Mala som bezsenný spánok, v ktorom som si dokonale oddýchla. No hneď, keď sa zobudím premýšľam, ako zrealizovať náš plán. Viem, že aj keď sa nám podarí stať sa opäť drakmi, budeme sa musieť vysporiadať s rovnako veľkým problémom. Fengirom.
  Počkám kým sa zobudí aj Ignis. Potom jej navrhnem, že by sme mohli pohľadať Blynnena a spýtať sa ho, či je ochotný nám pomôcť.
  Súhlasila, potešilo ma to, ale ja som mala v úmysle zobrať ju cestou na miesto môjho narodenia. Možno to pre ňu bude nepodstatné, no chcela som jej ho ukázať.
  Zároveň sa teším aj na stretnutie s Blynnenom, nepovedal kde sa stretneme ani kedy, avšak ja mám tušenie kde by mohol byť.
  ,,Ja ho tu nevidím!" Sťažuje sa zadychčaná Ignis.
  ,,No, on by tu ani nemal byť. Chcem ti niečo ukázať, objavila som to včera." Priznám  a vediem ju k veľkému a majestátnemu stromu oproti. Neviem ako tu vydržal stáť celé tie roky, veď ja sama som tu už 1601 rokov a strom samotný, bol už v mojej spomienke vysoký ako ostatné, mladšie listnaté stromy v lese.
  Cítim z neho čosi podivné. Boli to kúzla? Neviem, no pripadalo mi akoby tento strom bol stredom lesa, jeho srdcom, dušou.
  ,,To si mi mohla povedať aj skôr." Vyčíta mi. ,,A čo si mi vôbec chcela ukázať?" Spýta sa ma.
  Kývnem rukou aby ma nasledovala a ukážem na konáre stromu.  Vyberiem z ich objatia pár úlomkov vajca a ukážem jej ich.
  ,,Zvnútra to vyzerá ako vajce, no zvonka ako drahý kameň a je to pevné, veľmi pevné, neviem si ani len predstaviť koľko by za to niektorí ľudia boli ochotný dať." Povie s neskrývaním záujmom.
  ,,Tak toto sa rozhodne predávať nebude!" Poviem priam karhavo.
  ,,Prečo?" Sklamane sa spýta.
  ,,Pretože, toto je moje vajce!" Vykríknem.
  Ignis sa zamračí a nechápavo povie: ,,Akoto tvoje vajce?! To, že si ho našla ti ešte neznamená, že je tvoje."
  ,,Nie," zasmejem sa. ,,Nepochopila si ma, z tohto vajca som sa vyliahla. Videla som to v jednej spomienke." Rieknem a zadívam sa do Ignisiných  prekvapených očí.
  Preglgne. ,,To myslíš vážne?"
  Vzdychnem si a kývnem hlavou.
  Zrazu niečo zakrylo slnko,  krajinu okolo nás zachvátil tieň. Pozriem sa na oblohu. Najprv som si myslela, že to bude iba mrak, no mýlila som sa. To čo sa spočiatku zdalo ako neškodný mráčik bol drak. Obrovský čierny drak, omnoho väčší ako Blynnen. Pôsobil tak majestátne, vzbudzoval hrôzu, pri ktorej sa nám zachvelo srdce strachom. Vôbec nepôsobil tak mierumilovne ako Blynnen.
  ,,To bol on?" Spýta sa Ignis.
  ,,Určite." Poviem. ,,Fengir v tele Argrosa."
  ,,Len nechápem, ako môže byť niečo také vôbec možné." Riekne ticho Ignis.
  ,,V poslednom čase sa mi zdá, že neexistuje už nič nemožné."
  Ignis sa zamyslí, zadíva na oblohu, chvíľu pozoruje mraky na svojej ceste svetom, no napokon povie: ,,Máš pravdu, ale je to nechutné! Ako sa niekto môže vzdať svojho tela. To je ako keby  si vymenili telá mačka a pes."
  ,,Alebo dračia duša v ľudskom  tele." Podotknem.
  Obe mlčky stojíme, ani sa nepohneme. Iba mlčíme a premýšľame, pretože vieme, že mám pravdu. Ja a Ignis, obe sme boli vytrhnuté zo svojho tela, avšak podstúpiť niečo také dobrovoľne sa mi zdalo zvrátené.
  Moc robí s tvormi na tejto zemi divy.
  Zrazu sa zdvihne prudký vietor, na miesto kde rástlo menej stromov pristával drak, avšak Fengir to nebol. Na moje sklamanie ani Blynnen.
  Bola to nádherná modrá dračica s bielou hrivou, ktorá dokonale predstavovala ľudskú predstavu o čínskych drakoch. Podišla dopredu tak ladne, až sa zdalo, že sa vznáša, pláva vo vzduchu.  Šupiny sa jej trblietali dokonca aj pod prikrývkou tieňa, jej hriva bola taká lesklá, až sa zdalo, že každý vlas je posiaty miliónmi drahokamov.  Pôsobila tak nežne a láskavo, no zároveň mlčanlivo.
  Dračica pozdvihla hlavu a pozrela sa na nás svojimi modrými očami takými  hlbokými, až sa zdalo, že sa nám pozerá priamo na dno duše. Naklonila sa k nám a ticho riekla: ,,Volám sa Airelen, poslal ma po vás Blynnen. Našiel chlapca, ktorý  bol tiež drakom."
  Podídem k nej, mierne sa ukloním a poviem: ,, Veľmi ma teší, že vás stretávam aj v tomto tele. Airelen, pani vetra."
  ,,Aj mňa." Pridá sa Ignis.
  Airelen sa pousmeje a milo sa na nás zahľadí.
  ,,Chyťte sa mojej hrivy a vietor vás ponesie svetom. Evril a Ignis užite si znova ten krásny pocit voľnosti." Riekne.  
  Obe nadchnuto prikývneme na súhlas a chytíme sa jej nádhernej hrivy.
  Airelen sa prikrčí, zavrie oči a ľahko sa odrazí od zeme a letí priamo do sveta slobody.
  Letíme, pomyslím si. Rýchlo sa ponáram do eufórie. Som taká nadšená, šťastná, že sa to ani nedá opísať.
  Pod sebou mám svet ako na dlani. To čo je na zemi veľké, v letku sa zdá malé a tak  zraniteľné.
  Tento krásny pocit letu, ktorý ľudia nemôžu naozaj zažiť a ani ja teraz, možno je úľava byť znova nohami preč od zeme, no nie som nič viac ako len pasažier.           Neletím. Nemávam svojimi krídlami.  Po tomto zistení  ma pocit šťastia rýchlo opúšťa a  ja robím čo môžem aby som neupadla do depresie. Tak strašne mi chýba byť drakom. Majestátnym a mocným drakom...
  Airelen začne klesať. Pod nami je veľká čistina,  s menšou zrúcaninou, pravdepodobne aj veľmi starou.
  Pristáli sme, Airelen sa tak ľahko dotkla zeme, že ani nebol cítiť náraz na ňu, ktovie, či som aj ja dokázala pristáť tak ľahko.
  Na čistine sedí Blynnen, a vedľa neho sa prechádza plavovlasý chlapec so zlatými očami. Bol to  c, ak si dobre spomínam.
  Vyzeral byť nervózny, ani si nevšimol, že sme dorazili.
  Pustím  Aireleninu hrivu a bežím k Blynnenovi.  Pozdravím ho, poškrabkám medzi nozdrami a opriem sa oňho.
  ,,Ako si ho našiel?" Spýtam sa.
  ,,Potuloval sa pri hranici lesa. Keď som ucítil jeho dračiu dušu, jednoducho som ho schmatol počas letu." Povedal a ja mám pocit, že  zdravie toho chlapca je mu úplne ľahostajné. Div, že nedostal infarkt keď ho pazúrmi schmatol obrovský drak.
  ,,A vysvetlil si mu to?"
  ,,Samozrejme," povie a usmeje sa. ,,Mala si vidieť jeho výraz, keď som mu po tom všetkom povedal, že je drak."
  ,,Viem si ho predstaviť." Rieknem a zasmejem sa. ,,A ako dlho sa takto prechádza?"
  ,,Myslím, že už dobrú hodinu. Asi si teraz dáva všetko dohromady." Povie.
  ,,Koľko drakov je vôbec s nami?" Načnem novú tému.
  ,,Z pôvodných ja, Airelen a Firel, no Aquera zostáva neoblomná. Neverí mám, myslí si, že sa iba chceme dostať k moci, hlavne kvôli Firelovi. Nikdy si nedôverovali. A ešte tridsaťpäť ostatných drakov a dračíc, ale počítame aj s vami."
  ,,Blynnen," ticho rieknem. ,,Hovoril si, že je ťažké udržať chod prírody bez rovnováhy." Pokračujem už trochu hlasnejšie. ,,Čo sa teda stane, keď zomrie aj Argrosovo telo."
  Chvíľu mlčí, no napokon povie: ,,Zrodí sa ďalší drak rovnováhy a presne to chceme docieliť."
  ,,Ale, Fengir je určite slabší ako  Argros a toho sme už raz porazili."  Podotknem.
  ,, Áno, ale aj zároveň prefíkaný." Namietne.
  Minútu som  ticho. Váham, či mu mám povedať o tom, že dnes Fengir preletel priamo nad našimi hlavami.
  Napokon sa však rozhodnem zamlčať to. Veď aj tak je to nepodstatné, ani nás nevidel. Pomyslím si.
  Zrazu akoby sa Reluat spamätal, obrátil sa čelom k Blynnenovi a vykríkol: ,,Takže ja som drak!"
  ,,Nie tak celkom, iba dračia duša v ľudskom tele. Ale, áno boli sme draci." Podotknem.
  ,,A ti si kto?" Nechápavo sa spýta.
  ,,Ja som Evril, a toto" poviem a ukážem a Ignis skúmajúcu zrúcaninu ,,je Ignis."
  ,,Aha," riekne a chvíľu mlčí. ,,Takže aj ti si bola drak?" Spýta sa a ja už mám fakt chuť jednu mu vylepiť.
  ,,Áno! Mám ti to vyhláskovať?" Nahnevane sa pýtam.
  ,,Nie, netreba." Povie, zvalí sa do trávy a vykrikuje: ,,Svet sa zbláznil!!!"
  Blynnen nahnevane zavrčí a div, že sa nezahryzne Reluatovi do krku. 
  ,,Mlč už konečne! Chceš azda aby nás tu objavili?! Vieš čo sa stane ak Fengir zistí čo kujeme! Odtrhnem ti namieste hlavu ak nestíchneš!" Vykríkne nahnevane.
 Reluat okamžite stíchne, so strachom v očiach sa pozrie na Blynnena, bleskom sa postaví  na nohy a dá sa na útek. Beží smerom k zrúcanine, Ignis sa rozbehne smerom k nemu a zdrapí ho za golier trička. Postavím sa a bežím jej na pomoc. Spolu ho ledva držíme vzpiera sa, je silný.
  ,,Evril ustúp!" Vykríkne Ignis zadychčane.
  ,,Ale.."
  ,,Hneď!"
  Ustúpim.
  Ignis ho pustí, no skôr ako sa stihne rozbehnúť začne sa okolo neho utvárať ohnivý kruh, neubližuje mu, dokonca ani vegetácií okolo. Ignis sústredene stojí s rukami vystretými dopredu a niečo si mrmle popod nos.
  Reluat sa zmetene obzerá, no z miesta sa nepohne.
  Nevedela som, že Ignis toto dokáže, ani kedy sa stihla naučiť takto ovládať svoju hlboko ukrytú moc.
  Napokon si nechala ruky padnúť k bokom a vyčerpane si sadla na zem.
  ,,Stalo sa ti niečo?" Láskavo, no najme s obavami sa spýta  Airelen, ktorá doteraz len ticho sledovala situáciu.
  ,,Áno, len sa zdá, že to nie je také ľahké ako kedysi." Zadychčane povie Ignis a snaží sa postaviť. Podám jej ruku aby som jej pomohla udržať sa na nohách.
  ,,To je tým telom," podotkne Blynnen. ,,Nachádza sa v ňom menej energie."
  ,,Ak nevládzeš sadni si." Poviem jej.
  ,,Ja to zvládnem, neboj sa." Ubezpečuje ma, no rozhodne nevyzerá byť v poriadku. Je bledá ako krieda. Trasie sa sťa osika a má problém udržať sa na nohách. Viem, že je silná na duchu aj tele, no preceňuje svoje aktuálne schopnosti. 
  No čo, to je skrátka celá Ignis. Jej pýcha je väčšia ako pud sebazáchovy. Stavila by som sa, že by kľudne položila na lopatky aj medveďa, ak by jej to prinieslo viac uznania a obdivu. Pomyslím a proste sa nad tou myšlienkou musím v duchu zasmiať. Predstava ohnivej Ignis bojujúcej s medveďom, stojí za zasmiate.  
  ,,Ako myslíš." Poviem a pokrútim nad ňou  hlavou.
  ,,Blynnen?" Spýtam sa.
  ,,Hm...?"
  ,,Kde sa vlastne konal ten súd?" Zaujímam sa.
  ,,Ti to predsa vieš." Doberá si ma a pritom sa mu na tvári mihne šibalský úsmev.
  ,,Áno," poviem a prevrátim oči. ,,Viem ako to tam vyzerá, no neviem kde sa tá čistina nachádza."
  ,,Keď nastane správny čas tak sa to dozvieš." Riekne.
  ,,Si hrozný. Vieš o tom?" Začnem si ho doberať aj ja.
  Airelen sa postaví a ladne pristúpi k Blynnenovi. Pohodí svojou nádhernou hrivou a povie: ,,Mala by som ich už odniesť, táto čistina je nechránená. Obávam sa, že nás tu môžu objaviť pomerne ľahko. Ak tade niekto náhodou preletí..." V jej hlase rozpoznať strach, obavy, no zároveň všetko čo povie pôsobí tak láskavo, akoby to hovorila svojím deťom.
  ,,Máš pravdu." Šepne Blynnen vážne.
  ,,A čo bude sním?" Spýta sa Ignis, ukáže na Reluata a pohŕdavo sa naňho zadíva.
  ,,Pôjde s  vami." Prehodí Blynnen s ľahkosťou.
  Ignis sa na Blynnena zadíva vražedným pohľadom, očividne jej Reluat nie je sympatický, aspoň jeho reakcia na to, že je drak.
  ,,Nesmieš ním pohŕdať," povie Airelen. ,,Je iba vystrašený." Dopovie a s ľútosťou sa pozrie na Reluata.
  Nemôžem povedať, že by som ho nenávidela, no správa sa ako decko. O jeho živote síce neviem nič a preto, ho nemôžem súdiť. Airelen má možno pravdu, to by vysvetľovalo jeho správanie. Asi za to môže Blynnen, nemal konať tak unáhlene. Schmatnúť ho počas letu, to musel byt preňho veľký šok.
  ,,Takže, asi by sme už mali ísť." Napokon poviem.
  ,,Ignis, asi by si mala ten oheň odvolať." Riekne Blynnen ustarane.
  ,,Eh, ja neviem ako. Konala som inštinktívne, pod vplyvom hnevu." Prizná sa nakoniec.
  Blynnen si vzdychol, postavil sa a schmatol Reluata za golier. Postavil ho vedľa mňa, zahrčal naňho a  povedal mu: ,,Žiadne hlúposti!"
  ,,Dobre." Vykoktal a preglgol.
  ,,Zbohom Evril." Láskavo povie. ,,Ignis." Riekne a kývne hlavou na rozlúčku.
 Prikrčí sa, odrazí, roztiahne svoje obrovské krídla a letí do diaľok...preč.
  Venujem mu jeden úsmev, ktorý však nevidí, pretože už je ďaleko.
  ,,Chyťte sa." Povie Airelen krátko.
  Dotknem sa jej krásnej hrivy, ktorá je hebká ako satén, stisnem ju v rukách a už letíme.

Nakoniec nie je až taký hlupák



  Airelen pristane priamo pri jaskyni, keďže jej štíhlemu telu nerobilo problém vyhnúť sa vo veľkej rýchlosti aj husto rastúcim stromom.
  Hneď ako odišla pobrali sme sa s Ignis spať, Reluat iba ticho sedel v kúte a vyzeral, že sa snaží upokojiť. Neozývala k nemu, nechala som ho tak.
  V spánku som mala sen.
 
  Bola som sama v tme, zrazu sa z tmy ako duch vynorila obrovská čierna laba, schmatla ma a zvierala. Nekonečnou diaľkou sa ozýval šialený smiech. Nemohla som sa nadýchnuť, ani pohnúť. Zvierala ma tak silno, až som mala pocit, že ma rozpučí. Nakoniec v diaľke zahliadnem Blynnenove hnedé oči, postupne sa vynára z tmy.
  Pozbieram všetku silu čo mi ostala a vykríknem: ,,Pomôž mi!"
  No, Blynnen sa začne akoby meniť, nadobudol čiernu farbu...už to nemohol byť on. Čierny drak sa rozbehne, vyskočí, hlasno zareve a odtrhne mi hlavu.

  Zobudím sa celá spotená. Pozriem na moje ruky, trasú sa mi ako osike. Nechápala som čo, mal ten sen, alebo skôr nočná mora znamenať. Bolo to hrozné, tá moja smrť, tá bolesť...taká skutočná.
  Lomcoval mnou strach, no hlavne obavy.
  ,,Zlé sny?" Pýta sa ma Reluat. Zdá sa, že je už v poriadku a hlavne, pri rozume.
  ,,Áno." Zamrmlem.
  ,,To poznám." Povie. ,,O čom sa ti snívalo?" Zaujíma ho.
  ,,Nič ťa do toho nie je." Odbijem ho a nepriateľsky sa naňho pozriem.
  ,,No, ja len tak, pretože si kričala, prehadzovala sa zboka na bok až som sa divil, že sa tá..." Zarazí sa uprostred vety, pretože asi zabudol Ignisino meno.
  ,,Ignis." Poviem mu.
  ,,Ignis" riekne a usmeje sa. ,,Nezobudila, musí mať poriadne tvrdí spánok."
  ,,Ako drak." Poviem a tiež sa usmejem.
  ,,Áno, to sedí. Doslova." Šepne, zabodne svoj pohľad do zeme, zoberie si do ruky za hrsť hliny a začne si ju presypávať z jednej do druhej. Hrá sa ako malý chlapec, no zdá sa, že  ho to upokojuje. Napokon sa mi zadíva priamo do očí a povie: ,,Cítim, že som drak, no neviem či bolo správne to čo sme urobili a neviem či to chcem urobiť znova." Prizná sa mi.
  ,,Viem, že to nie je ľahké. Zmieriť sa so skutočnosťou či pravdou, no ona je taká aká je, my si ju nevyberáme." Poviem a skĺznem pohľadom na Ignis a potom naňho.
  ,,To si povedala pekne."
  ,,Ďakujem, no predo mnou to povedali mnohý, aj keď možno inak."
  ,,Pravda," riekne a pokračuje: ,,Ten hnedý drak je vždy taký mrzutý?" Zaujíma ho.
  Usmejem sa.
  ,,Nie, býva milý."
  ,,Tak to som ho musel ale riadne vytočiť." Povie  tým typickým, nafúkaným tónom pre dospievajúcich chlapcov.
  ,,Pravdepodobne."

  Celé leto ubehlo ako voda, iba sme skúmali les (teda vlastne iba Ignis a Reluat, ja som ho poznala ako vlastné topánky, od ktorých mám po každodenných túrach kopec pľuzgierov.) a rozprávali  sa.
  Raz sa dokonca  Ignis a Reluat trochu pochytili, bola zábava sledovať ich. Šla mu rovno po krku, bila sa ako levica čo ochraňuje svoje mladé. Nakoniec ho dostala na lopatky, doslova.
  Chodili nás pravidelne navštevovať Blynnen a Airelen, rozprávali nám o našej minulosti, o plánoch do budúcnosti a o tom ako pokračuje hľadanie ďalších takých ako mi.
  Raz prišiel aj Firel. Pozornosť venoval iba Ignis, nevadilo mi to, pretože rozprával pútavo a Ignis bola celá bez seba, že sa svet aspoň na chvíľu točí okolo nej.
  Na svojho otca hľadela s úctou a obdivom  tak veľkým, že sa mi to zdalo až divné, najme keď zoberiem do úvahy, že je to Ignis. 
  Reluata nazval bastardom, pretože podľa jeho mienky ho urazil, keď sa ma počas jeho opisu ohnivého veku  spýtal či neviem kde je najbližší veľký a hustý krík aby sa išiel, slušne povedané vypotrebovať. Vtedy som sa ho zastala a spýtala sa Firela: ,, Nie sú vlastne všetci splodený draci bastardi, keďže draci neuznávajú manželstvo."
  Na otázku mi nevedel odpovedať, iba na mňa  civel a po dvoch minútach sa opäť začal venovať Ignis tentoraz jej hovoril koho, kde a ako prebil. Neuniklo mi, že na zozname bolo aj Blynnenove meno.
  Keď sa chýlilo ku koncu leta, začínali sme mať obavy, keďže v lete boli noci teplé, no s nastávajúcou jeseňou sa začínali ochladzovať. Nevedeli sme kam pôjdeme, pretože nás určite hľadajú.
  Nevedela som čím to bolo, ale rodina mi nechýbala. Akoby som uzavrela jednu etapu života a viac sa o ňu nezaujímala. Vychovali ma a starali sa o mňa. Určite sa boja, kladu si otázku: Kde asi som, čo robím?...

Starosti



  ,,Už by ste mali opustiť tú jaskyňu, prichádza jeseň a s ňou aj zima." Povie Blynnen v tlmenom svetle ohňa,  na ktorom sa Reluat pokúšal uvariť, alebo skôr opiecť zajaca, ktorého sme pred chvíľou stiahli z kože a ako tak vypitvali.
  ,,Tebe sa to ľahko povie." Riekne namosúrene Ignis, ktorá si kráti čas vytrhávaním trávy okolo seba.
  ,,Blynnen, určite nás hľadajú. Traja ľudia nezmiznú bez povšimnutia.  A aj keby nie, tak kde by sme šli? Nemôžeme si dovoliť hotel, tie peniaze máme na odložené na potravu cez zimu. Budeme si musieť tú jaskyňu prispôsobiť na zimu." Poviem, no nemôžem zakryť to, že mám obavy ako prežijeme zimu.
  ,,Evril to je absolútna hlúposť! Ako chceš tú dieru, bez urážky, zmeniť na miesto kde udržíme teplo?" Vykríkne Ignis.
  ,,Náhodou je to celkom dobrý nápad." Zastane sa ma Reluat, ktorého doteraz zaujímal len zajac napichnutý na konári.
  ,,Ako to myslíš?" Spýta sa Blynnen, ktorý ho pritom akoby skenuje pohľadom, prekvapený, že by s Reluata nakoniec mohol byť aj nie aký úžitok.
  ,,No, doma som často narábal z drevom. Ako trinásť ročný som si dokonca postavil aj malý domček. Tak si myslím, že by sme mohli vchod do jaskyne zastavať drevom a nechať len malý otvor čo by slúžil ako vchod, ktorý by sme zakryli s plachtou. Budem však potrebovať aspoň pílku a klince, namiesto kladiva postačí aj kameň." Povie sebaisto.
  ,,Ako ste na tom s peniazmi?" Zaujíma sa Blynnen.
  ,,No... po minulej Ignisinej návšteve obchodu máme presne 154 eur." Vyhlásim a viem, že to ani zďaleka nebude stačiť.
  ,,To nepostačí." Sťažuje sa Ignis.
  ,, Niečo na pílenie vám zoženiem, klince kúpite vy a drevo nám dá les. Dúfajme, že nastávajúca zima nebude krutá." Povie Blynnen a v očiach mu zazriem čudný výraz, akoby sa nám chystal dať niečo veľké, mocné, staré a dávno zabudnuté.
  Nakoniec sa Blynnen postaví. Oznámi nám, že už musí ísť a zaželá nám dobrú chuť.
  Dobrú chuť, aké ironické. Pomyslím si pri pohľade na toho zajaca, ktorý zatiaľ vôbec nevyzerá bohvieako jedlo.
  Reluatov nápad bol síce pochybný, no aj jediní ako tak uskutočniteľný. Do konca augusta ostáva týždeň, ak mu budeme ja a Ignis pomáhať možno to stihneme dokončiť do polovice septembra, avšak vždy sa niečo môže pokaziť.
  S nápadom opustiť les som nesúhlasila jednak preto, že sa v objatí stromov cítim bezpečne, no hlavne kvôli tomu ako sme na tom s peniazmi.
  Viem, že na severnom okraji lesa je jabloňový sad o ktorý sa dávno nikto nestará, aspoň to mi šepkajú stromy, takže chvíľu môžeme žiť na jablkách a na zajacoch čo uloví Ignis. No, neskôr budeme musieť siahnuť po kupovanej strave. Mohli by sme si skúsiť urobiť aj nie aké zásoby, napríklad sušeného mäsa a jabĺk.
  ,,Hotovo." Povie Reluat pri pohľade na svoje kuchárske umelecké dielo.
  ,,Asi ma prešla chuť, surový vyzeral lepšie." Posťažuje sa Ignis.
  ,,Ale no tak, lepší sa mi už nepodarí a navyše pochybujem, že by si spravila lepšieho." Obhajuje Reluat svoj výtvor.
  ,,Aj tak, neviem či je celkom jedlý." Priateľsky ho podpichuje.
  ,,Nechaj ho na pokoji, keď sme prežili tú zmes byliniek čo si navarila ti tak prežijeme aj toho králika."
  Ignis vystrúha grimasu a zahryzne sa do stehna.
  Keď dojeme zahrabeme zvyšky a zahasíme oheň.
  ,,Mimochodom," začne Ignis. ,,Nikdy si nám nepovedal aký si bol drak." Povie a skúmavo sa zahľadí na Reluata.
  ,,Slnečný drak, vraj som maj tie najlesklejšie šupiny a pohľad na mňa pálil." Vystatoval sa.
  ,,Dobre vy dvaja," zakročím. ,,Kto pôjde zajtra na tie klince?" Spýtam sa.
  ,,Ja," riekne Reluat. ,,Predsa len je to moja záležitosť."
  Ignis sa nakloní ku mne a šepne mi do ucha: ,,Uvidíme aká to len bude jeho záležitosť keď si dá kameňom po palcoch."
  Zasmejem sa pri tej myšlienke a navrhnem: ,,Čo keby sme sa už vrátili do jaskyne?"
  ,,Ako myslíš," povie Reluat. ,,A Ignis?" Spýta sa.
  ,,Hm...?"
  ,,Myslím, že sa ti práve do krku zahryzol kliešť." Povie ukazujúc na miesto kde ho má.
  ,,Daj ho dole!" Zvrieskne a opaku je tú vetu stále dookola.  
  ,,Dobre len sa upokoj." Poviem. Chytím kliešťa koncami nechtov a odstránila kývavými pohybmi. Skontrolujem, či jej tam nezostala hlavička a potom ho hodím na zem.
  ,,Nestačilo by keby si jej tam dala nie akú masť, alebo olej?" Spýta sa Reluat. ,,Mne to tak vždy robila mama." Riekne.
  Pokrútim hlavou. ,,Keď tam dáš masť, alebo olej kliešť sa začne dusiť a vypúšťa do rany veľké množstvo sekrétu, čo zvyšuje možnosť nákazy. Tak to aspoň hovorí múdra stránka menom Wikipédia." Poviem.
  ,,Fú, tak dobre. Wikipédia sa nemôže mýliť."  Pochybovačne  riekne.
  ,,Si hrozný, vieš o tom?" Podotkne Ignis.
  Reluat iba pokrčí plecami a povie: ,,Každý musí mať svoju pravdu."
  ,,Tak poďme." Kývnem rukou a poberiem sa smerom ku jaskyni.
  Tí dvaja sú ako oheň a ľad, deň a noc, úplne odlišný. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, no v prípade Ignis a Reluata to určite neplatí. Mám čo robiť aby sa nepozabíjali.
  Ignis sa často necháva uniesť svojimi emóciami, čo býva hlavne hnev a niekedy prehnané nadšenie pre nie akú vec. Odvaha je jej druhé meno. Býva ironická, vždy musí mať svoju pravdu a svoj názor si presadí za každú cenu. Je to dobrá priateľka, ktorá je vždy úprimná a zastane sa ma keď treba. Občas sa síce stane, že je až prehnane úprimná, no hlavne preto jej verím.
  Reluat, celkovo milí chlapec, podrží ma nad vodou keď treba,  je to dobrý kamarát.(Aj keď niekedy mám obavy, že on od nášho vzťahu očakáva viac. Bude sa musieť zmieriť stým, že po celé tie storočia  v mojom srdci bol a bude iba Blynnen.) Často klame len aby mi neublížil. Je vyrovnaný a po tom incidente s Blynnenom ho niečo len tak nerozhádže. Na tvári má vždy ten úsmev, ktorý priam hovorí: ,,pozeraj sa na život s nadhľadom" (aj keď jeho to nevystihuje.)
  No, ak by som si mala vybrať medzi ním a Ignis, tak by som si vybrala Ignis, pretože je úprimná a to si veľmi cením.
  Až pri jaskyni si všimnem, že Ignis a Reluat nie sú za mnou a lesom sa šíri ich krik. Ktovie pre akú malichernosť sa zase pohádali.
  Rozhodnem sa, že dnes ich nechám tak  keďže sú pomaly dospelí, mali by si to vyriešiť sami a je mi jedno koľko modrín schytajú. Dnes proste nemám náladu na ich hádky.
  Posadím sa na zem, opriem sa o kamennú stenu jaskyne a pozorujem okolie.
  Lúče slnka prenikajú pomedzi listy, v tú chvíľu všetko vyzerá tak čarovne. Zatvorím oči a vychutnávam si dopad teplých slnečných lúčov na moju tvár.      
  Spev vtákov a hudba stromov. Vždy som si myslela, že les je ako orchester, ktorý spolupracuje aby bolo všetko v dokonalej harmónií. Jeden bez druhého nemôžu existovať.
  V poslednom čase mi stromy šepkali rôzne príbehy z minulosti, pri niektorých mi bolo do plaču, pri iných som zas bola šťastná, že všetko dobre dopadlo. No najviac mi šepkali príbeh z čias, keď bol život ešte jednoduchý a bezstarostný, pre niektorých...
 
  Príbeh malého dievčatka, čo v lese prišlo o svoju matku a na druhý deň o otca, ktorého skolil veľký žiaľ. Keďže rodina žila osamote - ďaleko od civilizácie - dievčatko ostalo samo. Nemalo by žiadnu nádej na prežitie keby sa jej neujala dračica, čo už dlho pozorovala jej rodinu. Sprvu sa dievčatko dračice bálo, no napokon keď zistilo, že jej nechce zle, nasledovalo ju. Dračica sa volala Selin a mala moc nad kvetinami. Selin si uvedomovala, že ľudský život je krátky a plynie strašne rýchlo. Tak sa večer v deň osemnástich narodenín dievčatka, teraz už devy spýtala: ,,Chcela by si so mnou zostať navždy? Pomáhať mi?"
  Deva horlivo prikývla, pretože mala Selin rada a na svoju rodinu a život s ľuďmi už dávno zabudla. ,,Tak stala by si sa mojou vílou? Zostala taká aká si a už nezostarla?"
  ,,Áno." Riekla deva.
  ,,Tak nech sa stane." Povedala dračica a pomocou svojej moci darovala deve pár krásnych krídel, fialových ako fialka  aj jej oči nadobudli fialovú farbu a deva bola krajšia ako kedykoľvek predtým. Kade chodila bola zem úrodnejšia, keď lietala kvety rástli vyššie a jej spev prebúdzal semienka k životu.
  Žila dlho a nestarla, bola šťastná.
  Raz stretla v lese mládenca, zaľúbila sa doň a on do nej hneď ako ju uvidel. Keď ho predstavila Selin a oznámila jej, že odchádza, zarmútilo ju to. Pri odchode jej Selin povedala toto: ,,Mohla si žiť šťastne, no ten mladík ti prinesie iba zármutok. On je človek, ti víla. Nestarneš a to sa nakoniec stane aj svojou skazou!" Slová Selin sa onedlho naplnili. Mladíka čoskoro dohnala staroba a zomrel. Pri smrteľnej posteli svojho milého si deva vrazila dýku do srdca a odišla za ním na druhú stranu.

  Typický príbeh dokazujúci to, že láska robí s ľuďmi divy, poblázni ich...je nebezpečná aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by bol život lepší bez citov. No mal by potom zmysel?
  Vzdychnem si.
  Krik v lese ustál, dokonca aj vtáci stíchli, vietor už nečesal stromom ich vlasy - lístie - čo vytvárajú inokedy tú krásnu hudbu, ktorá mi dodáva pocit bezpečia.
Práve to sa mi nepozdávalo, nezvyčajné ticho.
  Zrazu ticho pretne hlasný rev, rev draka. Tak hlasný, že aj tým najodvážnejším by nahnal strach, no nie mne.
  Musím zistiť čo sa deje, možno nás objavili. Pri tej myšlienke sa zachvejem, neviem si ani len predstaviť čo by nám mohol Fengir spraviť, keď už nám vzal krídla.
  Postavím sa a rozbehnem sa smerom k miestu kde som naposledy videla Ignis a Reluata.
  Po chvíli dorazím na miesto.
  Proti Ignis a Reluatovi stojí neveľký drak.
  Bol veľký asi ako kôň, mal šupiny ako platina, z hlavy mu vyrastali dve rohy, biele ako krieda. Medzi nozdrami mal taktiež malý roh, tie sa mu ťahali celým stredom hlavy až po koniec chvosta. Blanité krídla mal zložené.
  Vrčal a ceril zuby na Ignis a Reluata, očividne si ešte nevšimol, že som prišla.
  Bez rozmýšľania sa k nemu prikradnem zozadu a skočím naň. (Mala som čo robiť aby som sa vyhla všetkým tým ostňom.)
  Draka to prekvapí a snaží sa ma striasť, začne zúrivo vykrikovať: ,,Zradcovia! Nepriatelia kráľa! Vrahovia vlastného druhu!..."
  Nevydržím to.
  Zrazu mnou prebehne ako elektrický prúd nespútaná sila, - dlhé roky potláčaná- ktorá sa nahromadila a teraz vyšla na povrch v plnej kráse.
  Konáre stromov akoby ožili, začali sa naťahovať a ovíjať okolo draka, mne neublížili. Zväzovali ho. Dlho sa vzpieral, no napokon ho znehybnili.
  Pustím sa jeho krku, ktorý som doteraz tak pevne zvierala. Na rukách mám zopár škrabancov od jeho šupín, niekde mi tečie aj krv, no v tejto chvíli ma zaujíma iba náš záhadný hosť.
  ,,Poslal ťa Fe...Argros, však?" Poviem a jeho meno vyslovím s čo  najväčším odporom.
  Drak iba zavrčí a povie, nie celkom uspokojivú odpoveď: ,,Nič ti nepoviem ti zradkyňa!"
  ,,Zlá odpoveď." Poviem a zavelím konárom aby ho stisli ešte tuhšie.
  Drak bol proti mne úplne bezmocný, aj keď som teraz človek. Páčil sa mi ten pocit, mať nad ním absolútnu kontrolu. Mohla som ho v okamihu zabiť. Mala som nad ním moc...
,,Evril dosť, zabiješ ho!" Vytrhne ma z krátkeho omámenia mocou Ignis.
  Vystrašene ustúpim o krok a so strachom sa pozriem na svoje ruky, nechýbalo málo a mohla som ho zabiť. Ako to, že som sa nechala takto pohltiť mocou?
  Prikážem konárom aby povolili, no nie celkom.
  ,,Dobre,"  vydýchne Ignis a urobí pár krokov dopredu aby sa dostala bližšie ku drakovi. Chvíľu krúži okolo neho a obzerá si ho, akoby chcela niečo zistiť z jeho výzoru. Neskôr zastane priamo pred ním, čupne si a zahľadí sa svojimi ohnivými očami do jeho očí modrých ako rozbúrené more.
  ,,Ako sa voláš?" Spýta sa pre ňu netypickým láskavým tónom.
  Drak iba vycerí zuby, zavrčí a nepokojne švihne chvostom.
  Povzdychne si, postaví sa a zalomí rukami.
  Všetci mlčíme, ozýva sa iba drakovo nepriateľské vrčanie a šum lístia. Napokon Ignis vyhlási: ,,To nepôjde. Je tvrdohlavý ako mulica. Nedostaneme z neho ani mäkké ň."
  Na tvári sa mi objaví šibalský úsmev. ,, Asi máš pravdu, možno by sme ho tu mali nechať a počať kým zhynie. Jeho rozkladajúce sa telo nám možno povie viac, aspoň pri tom nebude také nevrlé." Poviem s dôrazom na hynie a rozkladajúce.
  ,,Tak, tak." Pridá sa Reluat a chystáme sa  na odchod.
  Drakovi začne stúpať z nozdier dym  a zavrčí. ,,Tak dobre. Áno, poslal ma Argros." Prehovorí napokon.
  Zvrtnem sa na päte, usmejem sa a rieknem: ,,Dobre, a s akým cieľom?"
  ,,To je predsa jasné. Mal som vás zahlušiť." Zagúľa očami. ,,Musel som."
  Ignis sa naň nechápavo zahľadí, Reluatovi sa na tvári objaví začudovaný výraz iba moja zostáva bez emócií, tie totiž ukryjem pod kamennú masku.
  ,,Akoto, že si musel. Drak nič nemusí." Povie Ignis.
  ,,Donútil ma prisahať, prísahou krvi."
  ,,Prísahou krvi?" Spýtam sa.
  ,,To ste až tak osprosteli?! Za dračieho života ste boli oveľa chápavejší." Vyprskne nahnevane. ,,Prísaha krvi znamená to, že sa zaviažeš vlastnou krvou. Ak ju nesplníš bude za to trpieť celý tvoj rod, postihne ho nešťastie, celý zomrie, moje deti, rodiča,...celá rodina by zmizla z povrchu zemského." Dopovie ticho so smútkom v hlase.
  ,,Musíme ho zabiť." Vyhlási rozhodne Reluat.
  Ja a Ignis prikývneme.
  Nechám konáre aby ho uškrtili, drak sa chvíľu zvíjal a napokon bezvládne padol na zem.
  Dvaja...už dvom som zobrala život.

Oheň pomsty


  ,,Kam sa zberáš ?" Začudovane sa pýtam Reluata, ktorý sa akurát hrabe vo vrecku vaku kde máme peniaze.
  ,,Do obchodu, kvôli tím klincom." Odpovie.
  ,,Dobre," rieknem a pokračujem. ,,Nemala ísť Ignis? Pozná to tu predsa len lepšie ako ty."
  Reluat sa zasmeje. ,,Myslíš si, že sa v tom vyzná?  Toto je chlapská záležitosť."
  ,,No, neviem naposledy to bola ona kto ťa dostal na lopatky." Poviem pochybovačne a vystrúham na tvári grimasu.
  ,,Ja nemôžem za to, že sa bije ako levica čo chráni svoje mladé."  Bráni sa.
 Usmejem sa. ,,Keď už to tak spomínaš, jej hrdosť je pre ňu ako dieťa."
  ,,Tak ja už idem." Povie napokon a odchádza z jaskyne.
  Zablúdim pohľadom smerom k Ignis, tá ešte tuho spala, ako medveď počas zimného spánku. Hlavu mala položenú na ruksaku a bola zababušená do deky.  Vyzerala tak nevinne až sa mi nechcelo veriť, že toto spiace dievča by dokázalo v priebehu minúty dostať na lopatky statného chlapca ako je Reluat.
  Poprehadzuje sa, natiahne a pretrie si oči. Hlasno zívne a posadí sa.
  ,,Som hladná ako drak." Posťažuje sa namosúrene hneď zrána.
  ,,A myslíš si, že ja nie?" Veselo poviem. ,,Daj sa do poriadku o pätnásť minút ideme do sadu na jablká."
  Pozrie sa na mňa  nevraživým pohľadom a  voľky-nevoľky vstane. Chvíľu nahnevane chodí po jaskyni, potom si prečeše vlasy, prezlečie sa a oznámi mi, že už môžeme ísť.

  Zazvonil zvonček, Reluat vošiel do obchodu s náradím. Prezeral si rôzne klince a rozmýšľal, ktorý by bol najvhodnejšou voľbou. Po chvíli k nemu od pultu príde mladé asi tak sedemnásť ročné dievča a spýta sa: ,,Môžem vám nie ako pomôcť?"
  Reluat si ju chvíľu zmetene prezerá.
  Bola štíhlej postavy. Mala lesklé, vlnité, plavé vlasy. Ostro rezané rysy tváre a veľké oči, svetlo rúžovej farby. Áno, rúžovej farby.
  Dievča sa na Reluata dívala s rovnakým neskrývaným prekvapením ako on na ňu.
  V tú chvíľu mu prebehla mysľou len jediná myšlienka. Ona je drak!
  Rozhodol sa ísť rovno na vec.
  ,,Kontaktné šošovky?" Spýtal sa hľadiac do jej oči.
  ,,Nie," povedala trochu trasľavým hlasom. ,,Predpokladám, že ani ti ich nenosíš."
  Reluat prikývol. ,,Už sa ti...snívalo o drakoch?"
  ,,Áno. Cítim, že k ním patrí jedna časť môjho ja." Šepla nesmelo a Reluat a usmial.
  ,,Prosím poď za mnou. Cestou ti vysvetlím všetko čomu si doteraz nechápala." Povie trochu nafúkane, zmocňoval  ho pocit akoby hrdinu, že dievčaťu teraz všetko objasní.
  Nesmelo prikývla, podišla k pultu a povedala niečo mužovi pri pokladni. Ten sa iba zamračil a neskôr jej tiež niečo povedal.
  ,,Ako sa voláš?" Spýtal sa jej pri východe z obchodu.
  ,,Voris." Odpovedala a nasledovala ho smerom k lesu.

  ,,Igelitka sa mi za chvíľu roztrhne." Posťažovala som sa hľadiac na igelitku plnú jabĺk, skôr preplnenú.
  ,,Za chvíľu sme už aj tak tam." Fučala Ignis pod váhou jabĺk čo mala v plecniaku a upierala svoj zrak na jaskyňu pred sebou. Zamračila sa a povedala: ,,Nezdá sa ti, že tam niekto stojí?"
  Pozriem sa smerom ku jaskyni. Stojí tam Reluat a pri ňom nie-aké dievča.
  Zrazu z nás opadne únava a mi bežíme smerom k nim.
  To dievča má ružové oči. Pomyslím si. Žeby Reluat našiel ďalšieho draka v ľudskom tele?  
  Zastaneme, s Ignis sa pozrieme najprv na dievča, potom na Reluata.
  ,,Všetko už vie." Povie a kývne smerom k nej.
  Zadívam sa na dievča a skúmam ho pohľadom. ,,Voris?" Spýtam sa.
  ,,Áno, ale ako to, že vieš moje meno?" Nechápavo vytriešťa oči.
  ,,Zvykneš si," povie Reluat a pokračuje. ,,Voris býva v tej dedine pri lese. Povedala, že do marca môžeme ostať u nej."
  ,,Áno," Pritaká Voris. ,,Sestra je do piateho marca v Anglicku. Takže som doma sama."
  ,,A čo tvoji rodičia?" Zaujíma sa Ignis.
  Voris sklopí zrak a zabodne ho do zeme. Objíme si rukami hruď, akoby ju tam niečo zabolelo, odvráti sa a zachveje.
  ,,Sú mŕtvi, zabil ich." Ticho povie a po lícach  jej začnú stekať kryštálovo čisté slzy. ,,Pred šiestimi rokmi som bola s mamou a otcom kempovať v lese. V noci keď sme sedeli pri ohni a opekali špekačky som zazrela medzi stromami oči, veľké červené oči. Zrazu spomedzi stromov vyšiel drak, bol obrovský a celý čierny. Chňapol po ich hlavách, odtrhol ich. Vtedy sa na mňa pozrel a povedal hlbokým hlasom, možno aj trochu posmešne: ,,Za zradu, za život vládcu...za to, že si mi pomohla uchopiť sa moci."
  Na tie slová som nikdy nezabudla...stále to vidím keď zatvorím oči. Tá spomienka ma prenasleduje. No najhoršie je, že mi nikto neveril" Povedala trasľavým hlasom, celá sa triasla ako osika.
  Reluat jej položil ruku na ľavé plece a snažil sa ju utešiť. Po chvíli sa upokojila
  ,,Keď som pred rokom začala odpadávať a pritom som mala čudné sny, v ktorých som bola drakom...akoby sa všetko začalo spájať do skladačky. Viem, že v minulosti som niečo spravila, niečo veľmi zlé a vďaka Reluatovi mi to konečne dáva zmysel. Ten čierny drak sa mi pomstil, moji rodičia zomreli kvôli mne. Je to moja chyba." Povie už pokojne, avšak v očiach jej badať obrovský smútok.
  Bolo mi jej ľúto toľkým si prešla, tak ju to ranilo.
  ,,To bol určite ten bastard Fengir, opis naňho až dokonale sedí." Vyhlásila Ignis.
  Zrazu som mala chuť trhať a škriabať. Chcem sa pomstiť za všetko čo nám spravil, vzal nám krídla...naše telo a jeho kúzlo núti naše dračie duše prebývať v ľudskom tele. Zabil Voris rodičov, hlboko ju ranil. Oheň pomsty sa vo mne naplno rozhorel, čím skôr sa bude Fengir smažiť v pekle tým lepšie!
  Musíme nájsť ostatných, sme štyria a cítim, že čoskoro nás bude viac.
  Napokon Fengir dostane čo si zaslúži! To prisahám.    






Vôňa domova



  Voris bývala v malom, dvojposchodovom, staršom dome na kraji dediny. Bol porastený brečtanom, z balkóna viseli rúžové muškáty a fasádu mal banánovo žltej farby. Plot tvorili sivé tvarnice, - už poznačené pôsobením prírodných živlov - naukladané do výšky asi dvoch, troch metrov. Brána bola jednoduchá,  čierna ako havranie perie a na slnku sa akoby ligotala.
  Voris vytiahla z vrecka kľúče od bránky a odomkla ju. Potom prešla po chodníčku vysypanom štrkom ku vchodovým dverám z tmavého dreva a odomkla ich.
  Vstúpili sme do štvorcovej chodby, ktorá viedla do kuchyne a obývačky, na jej pravom konci sa nachádzalo drevené schodisko a práve k nemu sme zamierili.
  Keď sme po ňom vyšli Voris sa k nám otočila a povedala:
  ,,Cíťte sa tu ako doma," po krátkej odmlke pokračovala. ,,Ignis a Evril, vy môžete spať v hosťovskej  izbe a Reluat ti v izbe mojej sestry.  Povedala a on sa zmetene obzeral na všetky štyri dvere.
  ,,To je tá napravo," spresnila a obrátila zrak na mňa a Ignis. ,,Vaša je na konci chodby. Kúpeľňa je oproti mojej.
  Prikývli sme a pobrali sa zložiť si veci.
  Izba, v ktorej som mala spať ja a Ignis bola nepochybne bývala spálňa Vorisiných rodičov.
  Stála tam jedna manželská posteľ a v rohu bol malý gauč, akurát pre dvoch. Z izby sme mali prístup na balkón, ktorý sa ťahal pozdĺž celého domu. Bol z neho výhľad na zdá sa kľudnú cestu. Okrem stavanej šatníkovej skrine a dvoch snehovo bielych nočných stolíkov sa v Izbe nenachádzal už  žiaden iný nábytok.
  Položím zablatený ruksak na zem a začnem z neho vyberať veci. Notebook s nabíjačkou položím na posteľ (ktovie, či ešte vôbec funguje po tom váľaní sa na hrboľatej kamennej zemi, ani nepočítam koľkokrát som oň zakopla. Ja viem HROZNE si vážim veci čo mám) Šaty si začnem ukladať do skrine. Väčšina z nich je zablatená, špinavá, skrátka vyzerá akoby ich krava požula, kôň podupal a koza pokadila. Týždne strávené v lese s ním urobili svoje, tak ako so mnou.
  Už na neviem dočkať príjemnej, horúcej sprchy, ktorá mi očistí telo a aspoň na chvíľu oslobodí moju myseľ od všetkých starostí.
  ,,To už si hotová?"Spýtala sa ma Voris stojaca vo dverách.
  ,,Áno, niekedy..." Nedopovedala som, iba padala na zem, vediac čo bude nasledovať.

  Bola som nervózna. Tak nervózna ako len drak môže byť. Triaslo sa mi azda celé telo. Už za chvíľu bude koniec. Onedlho skoncujeme s Argosom a s jeho túžbou po moci.
  Nesmie vyhubiť ľudí. Už s pomocou Fengira napáchal veľa škody, používa ho ako zbraň a on sa v tom doslova vyžíva. Naďalej sa Argrosovi podlizuje v snahe získať väčšiu moc ako má.
  Hnusí sa mi, jeho osobnosť a aj to čo robí so svojou mocou. Má moc nad vzťahmi a emóciami. Namiesto toho aby so svojou mocou splynul, využíva ju na to aby sa mocní medzi ľuďmi nenávideli, chceli sa navzájom pozabíjať. Začierňuje srdcia slabších drakov a vytvára tak pre Argrosa armádu. Zlú a bez strachu. To všetko Argrosovi vyhovuje. Hanba ich dvoch nazývať drakmi.
  No, cítim, že Fengir by nám mohol ešte riadne zavariť. Je prefíkaný ako líška a podlý ako...
  Už sme tu, priamo nad vchodom do podzemného sídla vládcu drakov.

  ,,Si v poriadku?" Pýta sa ustarane  Voris kľačiaca vedľa Ignis.
  ,,Áno." Odpoviem a pošuchám si hlavu, ktorou som zrejme padla na plávajúcu podlahu.
  ,,O čom bola spomienka?" Vyzvedá Ignis.
  ,,Bol to môj prúd myšlienok počas letu k Argrosovi. Zistila som z nich to, že Argros využíval Fengirovo  spojenie s emóciami a vzťahmi aby poštval ľudí proti sebe." Poviem a hlboko si vzdychnem. Sadnem si na posteľ. Ignis a Voris nasledujú môj príklad a posadia sa tiež.
  ,,To nám Blynnen nepovedal!" Vykríkne Ignis. ,,A pritom je to dosť dôležitá informácia." Pokračuje a na tvár sa jej začnú sťahovať mračná.
  ,,Hmm...ten Blynnen to je tvoj frajer, alebo čo?" Spýta sa Voris.
  ,,Áno, je to môj dá sa povedať ,,frajer". Odpoviem jej a obrátim sa k Ignis. ,,Ignis, myslím, že mal určite dôvod nepovedať nám to."
  ,,No, to by mohlo znamenať, že Fengir kráča v Argrosových krokoch." Vyhlási.
  ,,Ale veď vo svete ľudí vládne mier." Presviedčam ju, pretože plne verím Blynnenovi.
  ,,Zatiaľ, no možno je Fengirova moc potláčaná tým, že sa nachádza v Argrosovom tele." Podotkne a sebavedome sa usmeje.
  ,,Zaujímavá teória," začne Voris. ,,Dve schopnosti, jedna duše a druhá zas tela. Každá sa snaží byť tou dominantnou, vzájomní boj ich oslabuje. Avšak ak by sa spojiť mali by ničivú silu." Filozofuje
  ,,Vidíš, aj jedna zdanlivo nepotrebná informácia môže prispieť k rozlusknutiu záhady." Trvá si na svojom.
  ,,Ale, všetko sú to len dohady." Zastávam sa Blynnena. ,,Ak tak veľmi chceš vedieť všetko, choď za ním a presvedč ho aby ti to povedal."
 ,,Ale," povie a mávne rukou. ,,Dobre vieš, že dá iba na tvoje rady, aj keby som sa ho pokúšala presvedčiť po zlom bolo by to k ničomu." Na tvári sa jej objavil šibalský úsmev.
  ,,Áno," pritaká Voris. ,,Oheň  by jej bol proti drakovi k ničomu."
  ,,Za to ti by si ho mocou lesa dokázala zraziť na lopatky." Doplní Ignis
  ,,Blynnenovi by som nikdy neublížila." Rozhodne vyhlásim.
  ,,Samozrejme." Povie Ignis a zagúľa očami.
  ,,Ak máte niečo na pranie to hodiť do kúpeľne do koša na prádlo. Aj tak sa dnes večer chystám prať." Zmení Voris tému.
  ,,Bude toho veľa." Varujem ju.
  Zasmeje sa a ľahostajne kývne rukou. ,,To hovoril aj Reluat. Naozaj mi to nevadí veď práčka urobí všetku prácu za mňa. Ja to tam musím iba dať a vybrať."
  ,,Pravda, ale pomôžeme ti potom s vešaním a každá si ožehlíme svoje." Navrhnem.
  ,,Nemusíte to robiť, veď ste tu hostia." Namieta.
  ,,Iba preto, že sme  tvoji hostia nemusíš drieť ako ťažný kôň." Odbije ju Ignis.
  ,,Mám ti pomôcť?" Spýtam sa.
  Pokrúti hlavou, postaví sa a povie: ,,Nie netreba. Mám radšej keď sa mi k kuchyni nikto nemoce."
  Na obed boli rezne so zemiakovým šalátom (naozaj neviem, či môže existovať niečo horšie ako zemiakový šalát.) Potom sme hypnotizovali telku.
  Neskôr sa Voris začala vypytovať na to čo sme už   zistili o našej minulosti.
  Dopodrobna som jej opísala čo som sa dozvedela zo spomienok ako aj to čo viem od Blynnena, Airelen a Firela.
  Neskôr sa do konverzácie zapojila aj Ignis, ktorá sa s obrovským elánom pustila do vysvetľovania toho, ako fungujú naše schopnosti (síce som ich zatiaľ použila len ja a Ignis, no zdá sa mi, že kade chodí Reluat svieti slnko jasnejšie, už dlho sa nestretla poriadna búrka a ani mrakom sa v jeho prítomnosti veľmi nechce ukazovať)
  Ukázalo sa, že Voris bola od smrti svojich rodičov posadnutá skúmaním drakov. ,,Zo začiatku to bolo hlavne kvôli pomste, no postupom času som s nimi začínala pociťovať istú spriaznenosť." Zverila sa nám.
  Podľa toho čo videla vo svojej spomienke, bola rúžovou dračicou s fialovo-rúžovými motýlími  krídlami  a mala moc nad motýľmi.
  No rozhodne, najzábavnejšia časť dňa bola tá keď Ignis zamkla Reluata na záchode. Najprv sa tvárila, že nevie o čo  ide, avšak asi po hodine sa mi priznala a ja som ju donútila kapitulovať. (Reluat ani Voris samozrejme o ničom nevedia, pretože sme to s Ignis zvalili na zaseknuté dvere.)
  Avšak za najlepšiu časť dňa nepovažujem to, že sme našli Voris, Reluatovo ,,uviaznutie" na záchode, či teplú stravu - ktorá mi priam rozohriala žalúdok- ale sprchu.
  Ten krásny pocit, to teplo, zmiznutie stresu, dopad vody na moje ubolené špinavé telo, vyprázdnenie mysle, všetko toto mi priniesla jedna obyčajná pätnásť minútová sprcha.
  Takmer som zabudla aké je to byť v dome a nie v lese. Moja dračia časť síce túžila po návrate do ochranného objatia lesa, ale pre moje ľudské ja bolo pohodlnejšie zostať tu.
   Vyjdem zo sprchovacieho kútu, zabalím sa do osušky a podídem k umývadlu, nad ktorým visí jednoduché obdĺžnikové zrkadlo. Uškrniem sa pri pohľade doň.
Vezmem si svoju kefku a začnem si čistiť zuby.
   Moje zuby boli takpovediac divné,(ako aj moje oči, vlastne celá ja) nikdy sa nekazili, vždy zostávali žiarivo biele. Jediné čo mi na nich vadilo bolo to, že očné zuby som mala ostrejšie, špicatejšie ako iný.
  Ďalšia prenesená dračia vlastnosť. Pomyslím si keď si utieram ústa.
  Nakoniec zavesím uterák na stojan a upriem zrak na svoj zjav v zrkadle.
  Kučeravé vlasy som mala mokré - ešte stále mi z nich kvapkala voda - kryštálové kvapky pristávali na zemi a vytvárali malé mláčky. Výrazné fialové oči, v ktorých horeli plamienky zvedavosti, no aj strachu sa pozorne pozerali na dievčinu v zrkadle.
  Som sama sebe cudzia. Toto nie som ja. Pomyslím si a poberiem sa von z kúpeľne.
  Pri dverách nájdem stáť Ignis.
  ,,Čo, že ti to tak dlho trvalo? Čistila si tam vari draka?" Spýta sa podráždene, bolo vidno, že už tu stojí najmenej desať minút.
  Pre niekoho je to večnosť. Pre iného sotva postrehnuteľný čas, práve ten nám uniká rýchlo a nikdy ho nemáme dosť. Ak sa zabávate, veľmi často ho ani nevnímate. No, ak nič nerobíte príde vám aj  minúta ako hodina.
  Pozriem na Ignis, uškrniem sa a odcupkám do mäkučkej postele, vediac, že toto pohodlie ,,domova" nebude trvať večne. Možno ani týždeň...pri mojom šťastí ho rozšliapne drak veľký ako hora.

Neistota


  Tma, nič len čierno-čierna tma. Tá prázdnota,  ktorá ma obklopovala bola neznesiteľná.
  Chcela som kričať, no výkrik sa mi zasekol na polceste z mojich hlasiviek, akoby mu v ceste bránila neviditeľná a mocná stena strachu, ktorá získavala kontrolu nad mojím hlasom...nenechala ho voľne rozbehnúť, utekať do šíreho sveta.
  Chcela som utekať, ale nohy ma neposlúchali. Boli zaviazané okom nepostrehnuteľným povrazom neistoty, ktorá ma postupne zožierala, pálila ako otvorený oheň.
  Zrazu sa zablyslo. Sekundu na to prázdnotu osvietilo tlmené modré svetlo a predo mnou sa ako duch zjavilo nehybné telo fialovej dračice.
  Moje dračie telo.
 Bolo tak blízko a predsa som sa ho nemohla ani dotknúť.
Onedlho na scénu priletel Blynnen. Venoval môjmu dračiemu telu pohŕdavý, škodoradostne sa zazubil a s ľahkosťou odletel.

  Zobudila som sa celá spotená. Perina ležala skopaná na zemi a ja s ňou. Do očí mi svietili oslepujúce slnečné lúče prenikajúce cez polo zatvorené   žalúzie.
  Ignis sa na posteli prehadzovala zo strany na  stranu, očividne mala tiež zlé sny.
  Nechápala som čo majú tieto sny znamenať. Mali ma azda varovať pred Blynnenovou zradou - ktorú som si nedokázala ani predstaviť - alebo to bol Fengirou pokus zneistiť ma.
  Každopádne, neistota mi zožierala myseľ tým viac.      

Odhalenie



  ,,Evril?" Spýtala sa ma Voris neisto keď som jej pomáhala so žehlením.
  ,,Hmm...?"
  ,,Dlho, som rozmýšľala či to vôbec poviem, no myslím, že by nám to mohlo pomôcť." Zašepká nervózne.
  ,,Povedať čo? Prepáč Voris, ale nemám ani poňatia čo tu teraz splietaš." Podráždene poviem. Hrozne neznášam keď niekto cupitá okolo horúcej kaše, alebo splieta nezmysli. V mnohých prípadoch ostávam pokojná, ale dnes som bola podráždená, mysľou mi lomcovali pochybnosti týkajúce sa toho sna, kde mnou Blynnen pohŕdal...priam ma zrádzal. Zachvejem sa pri tej predstave a snažím sa smer svojich myšlienok sústrediť na žehlenie tmavomodrých džínsov.
  ,,Vieš, rodina do ktorej som sa narodila nie je tak úplne normálna." Povie Voris zase vyhýbavo.
  ,,Ako to myslíš?" Spýtam sa a na mojej tvári už určite badať istý stupeň podráždenia, k pretečeniu môjho poháru trpezlivosti už chýba naozaj málo. 
  ,,Celá moja rodina má isté nadanie," chvíľu je ticho, no nakoniec sa odhodlá dokončiť vetu ,, na mágiu." Keď to dopovie vzdychne si akoby s úľavou, že už je to von.
  Žehlička v mojich rukách sa zastavila, miestnosť naplnilo priam strašidelné ticho, až som počula splašený tlkot svojho srdca.
  Naozaj je možné, že po svete sa potulujú aj čarodejníci, nakoniec prečo nie...svet už aj tak nedáva žiaden zmysel. Čo príde nabudúce upíry, vlkolaci, víly, morské panny, alebo nebodaj aj tri prasiatka? Asi sa naozaj zbláznim...a pritom som toho súčasťou. Veď ja som dračica, aj keď zrkadlo hovorí niečo iné.
  No, Voris mala pravdu mágia nám môže pomôcť. Ale, ako? Jej rodičia sú mŕtvi a jej sestra zarába v zahraničí.
  ,,Voris," začnem. ,,Máš plán?" Vyzvedám a nadvihnem jedno obočie.
  ,,Zhodou okolností mi včera volala sestra, vyhodili ju. Má prísť koncom týždňa.
  Ona mágiu ovláda a dosť dobre, napadlo ma, že by mohla privolať ostatných drakov a potom, by sa previedlo kúzlo, ktoré by nám navrátilo dračiu podobu..."
  ,,A konečne zaplnilo ten pocit prázdnoty." Dopoviem za ňu. ,,Si si istá, že  to bude fungovať?"
  ,,Áno, kúzlo privolania funguje vždy, je prakticky základ." Odpovie a sebavedome sa usmeje. (Tento úsmev jej na tvári vidím azda po prvýkrát)
  Opätujem jej úsmev a obrátim svoju pozornosť naspäť k žehličke.
  Zdá sa, že svitá nádej. Pomyslím si a v duchu  sa usmejem.
  ,,Evril?" Spýta sa ma znova.
  ,,Áno?"
  ,,Ešte to treba oznámiť Ignis a Reluatovi." Podotkne a ja  mám pocit, že trochu váha.
  ,,No...takže to si treba premyslieť," poviem až príliš vážne. ,,Pretože Ignis buď onemie, alebo sa do teba pustí z čoho je pravdepodobnejšia tá druhá možnosť a Reluat pravdepodobne dostane panický záchvat."
  Nevydržala som to a začala sa hurónsky smiať pri pohľade na Vorisin výraz, tvárila sa ako sliepka, ktorej práve hodili kuracie mäso a prikázali zjesť. Nechápavo, prekvapene s obavami o psychické zdravie tých dvoch.
  ,,Neboj sa," poviem keď sa mi podarí prestať sa smiať. ,,Ignis má výbušnosť v povahe a Reluat je asi ešte stále v šoku z toho, že ho nič netušiaceho počas chôdze schmatol Blynnen a letel s ním v pazúroch šírou krajinou."
  Voris prikývne a usmeje sa.
  ,,Inak, nedivili sa tvoji rodičia, že nevieš čarovať?" Zvedavo sa opýtam.
  ,,Nie, moc má aj tak iba prvorodený z rodiny, čo je moja sestra a v čistých čarodejníckych rodoch ju môže mať aj druhorodený, ale je omnoho menšia a okrem toho otec bol človek, takže by nebolo divné keby ju nemala ani sestra." Povie a pokrčí ramenami.
  ,,Zaujímavé...takže tie hony na čarodejnice mali reálny podklad." Skonštatujem a na tvári vystrúham zamyslený výraz.
  ,,Prakticky áno, no len málo kedy chytili naozajstnú čarodejnicu, alebo čarodejníka.  Sú totiž štyri základné pravidlá čarovania:
 1. Nikdy nečaruj pred smrteľníkom, pokiaľ to nie je tvoja rodina.
2. Nečaruj vo svoj prospech,  ak tak iba v ohrození života, alebo prezradenia tajomstva.
3. Za mágiu musíš zaplatiť!
4. Chráň tajomstvo!
Sú aj menej dôležité pravidlá. Keď porušíš tri základné bude ti odobraná moc ovládať mágiu a o výške trestu pri porušení rozhoduje čarodejnícka rada, zložená s najmocnejších čarodejníkov sveta." Riekne.
  ,,Ako to myslíš za mágiu musíš za mágiu musíš zaplatiť?" Spýtam sa.
  ,,Ono to funguje spôsobom niečo za niečo. Väčšinou zaplatíš energiou, ale pri väčších kúzlach platíš časťou života, prakticky si odoberáš roky, ktoré stráviš na svete. Čarodejníci totiž žijú v priemere dlhšie ako ľudia okolo 150 rokov, takže si dĺžku života akoby skrátia." Objasní mi.
  ,,To je zvrátené, skracovať si pobyt na svete." Znechutene poviem a začnem skladať ožehlenú košeľu, ktorá na sto percent patrí Reluatovi.
  ,,Možno, ale pre nich je to prirodzené." Zasmeje sa.
  ,,Vedia čarodejníci, že draci existujú?" Neprestávam zasypávať Voris otázkami.
  ,,Áno, ako aj o existencií ďalších kúzelných bytostí, ale od druhej svetovej s nimi prerušili kontakt. Myslím, že spolu bojovali, alebo niečo také, nepýtaj sa ma však prečo, lebo dôvod nepoznám." Odpovie.
  ,,Rada by som poznala ten dôvod." Poviem. ,,No, chcela som sa ťa spýtať, či by si so mnou  nešla poobede do lesa. Airelen mi totiž poslala po vetre správu bude nás tam čakať aj s Blynnenom a ešte jedným drakom, mám ťa im predstaviť."
  ,,Akoto, že o mne vedia? Veď ste nemali ako povedať im to." Začuduje sa. ,,Ale pôjdem ak treba." Rozhodne sa.
  ,,Áno, ale Airelen je vládkyňa  vetra a tomu nič neunikne." Rieknem a pousmejem sa aby nemala obavy. Potom ožehlím posledné tričko, poskladám ho a spokojne vyhlásim: ,,Hotovo! Tá hora neožehleného prádla bola priam, nekonečná!"
  Vlastne som mala vedieť, že sa na to Ignis nakoniec vykašle. Pomyslím si a pokrčím plecami.
  ,,Ani nevieš ako si mi pomohla, ďakujem." Povie Voris a vďačne sa usmeje.
  ,,Nemáš za čo, ale ja ti musím poďakovať za to, že si mi robila spoločnosť. sama by som sa pri tom unudila k smrti." Prehodím a tiež sa usmejem.
  Zoberieme si svoje kôpky a uložíme ich do skrine, potom tým dvom večne škriepiacim sa lenivcom oznámime, že už majú ožehlené a majú si odložiť šaty do skrine.
  Neskôr ja a Reluat uvaríme (netušila som to, ale vie výborne variť) na obed ryžový nákyp. Každý sa oblizoval, dokonca aj Ignis priznala, že Reluat je dobrý kuchár. Ako inak s Reluatom sa potom začali doberať, až sa mi to zdalo čudné...akoby sa niečo v ich vzťahu zmenilo no, nevedela som prísť na to čo.
  Poobede Voris zasvätila Ignis a Reluata do tajomstva jej ,,rodiny" a potom som sa s ňou pobrala do lesa.
  Celá nadšená som vbehla medzi stromy a hneď radostne objala jeden z nich. V lese som jednoducho bola šťastnejšia...cítila som sa v ňom bezpečne, vediac, že keď sa niečo stane ochráni ma. Konečne a zas som mohla počuť tú ľúbeznú hudbu lesa.
  ,,Kade teraz." Spýtala sa ma Voris.
  ,,Rovno a po päťdesiatich krokoch zabočiť doprava." Automaticky odpoviem.
  ,,Si ako GPSko." Povie Voris a zasmeje sa.
  Líca mi zaplaví červeň a rieknem: ,,Iba v lese."
  Keď sme dorazili na miesto bola som prekvapená, nikde nebola Airelen ani nový drak, ktorého som mala znovu spoznať, na tmavej - aj napriek slnečnému dňu- a ba priam pochmúrnej čistine obkolesenej stromami stál iba Blynnen.
  ,,Kde je Airelen?" Spýtam sa znepokojene.
  ,,Nastala zmena plánu, rozhodol som sa inak." Riekne Blynnen chladne.
  Lístie zašumelo, tancovalo vo vetre a šepkalo mi to, čo som si tak veľmi nechcela celý ten čas pripustiť.
  ,,Nie si tu sám." Šepnem akoby len pre seba.
  Blynnen sa zvrátene usmeje a povie: ,,Správne."
  Zrazu z poza stromov vyjde ako tieň šesť drakov, čiernych ako najtemnejšia noc, divo ceriacich tesáky ostré, ako britva, boli pripravený....pripravený zabíjať.
  Išlo tu o sekundy, nemohla som váhať, každá bola totiž rozhodujúca. Zavrela som oči, vystrela ruky pred seba, sústredila sa a naviazala ešte hlbšie spojenie s lesom a všetkými rastlinami v ňom...všetkým živím.
  Stromy začali drakov vrátane Blynnena  konármi a koreňmi ťahať k zemi, akokoľvek sa snažili nemohli sa vyslobodiť, ani oheň im nepomáhal. Prileteli vtáky a začali ich ďobať, zvieratá hrýzť. Netrvalo dlho a čierny draci padli, skonali a navždy zaspali, no Blynnena som nechala žiť, aby povedal Fengirovi čo sa tu stalo. Tí zradcovia obaja prehnití skrz- naskrz ešte uvidia moje víťazstvo! Odteraz nebudem mať zľutovanie.
  ,,Bež!" Zakričím a v tom momente s Voris utekám lesom, až nakoniec dorazíme na  jeho okraj a tam zastaneme.
  ,,Nemali by sme utekať ďalej?" Spýta sa zadychčane Voris.
  ,,Netreba, dedina je už na dohľad, nebude riskovať prezradenie ver mi." Poviem a v diaľke sa ozve hlasití a zúriví rev. Nevdojak sa zachvejem a vykročím smerom k dedine, Voris nasleduje môj príklad a povie:
  ,,Evril je mi to..."Nedopovie, pretože ju preruším.
  ,,Nie, Voris. Nechcem nič počuť. Nemôžeš za to, tak ma neľutuj ani sa neospravedlňuj. Život je drak a mi sme jeho korisť, nebavká sa s nami, ale je tvrdý. Zahryzne sa nám do krku a zlomí väzy." Poviem chladne.
  Voris skloní zrak, skleslo si vopchá ruky do vreciek na džínsoch a zahľadí sa do zeme.
  Možno som bola pritvrdá. Pomyslím si. Nie, veď som jej povedala iba pravdu. Utvrdím sa a pokračujem v ceste.
  Neprešlo ani desať minút a boli sme pri Vorisinom dome. Ticho otvorím vchodové dvere a čuduj sa svete čo nevidím.
  V obývačke na gauči sa na seba lepia Reluat a Ignis ako prísavky...bozkávali sa.
Nechcelo sa mi tomu veriť.
  Naznačím Voris aby zostala ticho, tá prikývne a cupitá k dverám obývačky so mnou. Zaklopem na dvere zárubne a poviem:
  ,,Ťuky ťuk, máme vás. Rozhodli ste sa onen slávnostný akt vykonávať na gauči, alebo pôjdete ako slušný ľudia hore do spálne?"
 Ignis a Reluat sa od seba v okamihu  odlepili a očerveneli ako paradajky. Jeden druhého začali prekrikovať rôznymi vysvetleniami. Voris sa za mnou  chichotala a ja som gúľala očami.
  ,,Ticho!" Umlčím ich. ,,Ja chápem, že hormónom nemôžete rozkázať, ale aspoň by ste mali byť schopný to rozumne vysvetliť a neprekrikovať sa tu ako deti v materskej škôlke!" Nahnevane poviem.
  ,,A ti si čo do dračieho hovna stúpila, že máš takú náladu?" Spýta sa Ignis.
 Voris  na tvári zamrzne úsmev a povie: ,,Horšie."
   Zavládne ticho.
,,Blynnen nás zradil." Napokon rieknem. Tie tri slová mi spôsobovali nekonečnú a bezodnú bolesť. Diera v srdci, ktorú mi vypálil Blynnen bolela, krvácala a spôsobovala duševné muky. Nedala som to však na sebe poznať. Navonok som zostávala tvrdá ako kameň...ako diamant. Nechcem aby ktokoľvek videl ako mi ublížil.
  Chcem aby Blynnen pikal, dlho a bolestne. Chcem aby trpel...
  ,,Pokúšal sa nás s Voris zabiť. Nasledujúci plán je tuším jasný, musíme počkať na Vorisinu sestru, privolať ostatných, vykonať kúzlo premeny, zistiť kto je na našej strane, nemilosrdne zaútočiť, zvrhnúť Fengira a konečne nastoliť poriadok." Vyhlásim a prísne sa zadívam na Ignis, Reluata a Voris.
  ,,Pokoj Evril, toto nie je vojna." Povie Reluat.
  Ja však pokrútim hlavou a vážne poviem: ,, Mýliš sa, je."

Mačka s prenikavo zelenými očami



  ,,Tebe ten rozchod z Blynnenom hádam celkom udrel na hlavu." Povie Ignis rozhorčene.
  Čo je veľa to je veľa! Pomyslím si, zamračím sa na ňu a začnem vykrikovať: ,,Nie Ignis neudrel! Čo nevidíš v akej sme situácii? Blynnen nás chránil, bol našim zvedom v dračom svete, ale teraz zradil a zrádzal nás zrejme aj v našom dračom živote! Nevieme komu môžeme veriť! Nevieme kto je na našej strane! Nevieme či Fengir už ovládol všetkých! Sami sa neubránime! Nemôžeme opustiť miesta obývané ľuďmi, pretože inak by nás zamordovali! Čo to všetko nechápeš?! Ak nám nepomôže Vorisina sestra sme stratený! Navždy!"
  Teraz už každý videl, že moju myseľ začína ovládať hnev. Priam som prahla po pomste, chcem aby trpeli všetci čo mi kedy ublížili, ale hlavne...Blynnen.
  Reluat sa postavil, pomaly podišiel ku mne, zadíval sa do mojich očí plných  hnevu a povedal:
,,Hnev v mysli mocného človeka, alebo draka dokáže napáchať obrovské škody, rovnako ako aj túžba po moci. Nedovoľ aby ta ovládol, lebo ak ho necháš tak nebudeš o nič lepšia ako Argros, Fengir, alebo Blynnen."
  ,,Ja nie som ako oni!" Vykríknem, rozbehnem sa hore, zatvorím sa v Izbe, zvalím na posteľ a nevdojak sa rozplačem.
  Nie. Pomyslím si a položím si hlavu medzi kolená, utriem slzy a zabodnem svoj pohľad do steny. Nesmiem plakať, iba tak dám najavo aká som vo vnútri slabá, musím byť silná. Tvrdá ako kameň, nezdolná ako tá najvyššia hora a silná ako...drak. Veď to napokon aj som.
  Asi po polhodine úporného premýšľania som zišla dole po schodoch a začula:
  ,,Čo nevidíš, že sa úplne zbláznila." Povie podráždene Ignis a šľahne pohľadom ako bičom po Voris.
  ,,Potrebuje iba čas, aj ja som potrebovala iba čas. Bola som ako ona, nahnevaná na celý svet, každého nenávidela a prahla po pomste. Keď mi Fengir zabil mamu a otca," preglgla. ,, chcela som zabiť ja jeho."
  ,,Ale, Evril nie je ti Voris." Povie Reluat. ,,Celkovo mi prídeš taká, jemná a nežná ako motýľ, ale Evril sa zdá byť na povrchu rovnaká, no keď  ňou niečo otrasie je ako levica brániaca svoje mladé s tým rozdielom, že ona chráni seba."
  ,,Ďakujeme za psychologický rozbor ó najmúdrejší." Riekne  Ignis s Ironickým podtónom.
  ,,Nemusíš sa hneď naštvať." Zamrmle Reluat.
  ,,Nie som NAHNEVANÁ! Len sa vám snažím ukázať aký ste slepí, myslím, že Evril zožiera šialenstvo...je akási iná a to som s ňou bola iba chvíľočku." Nedá sa Ignis.
  ,,Je to ešte čerstvé." Namietne Voris a snaží sa ma brániť. Milé od nej. Pomyslím si. No Ignis, ma hlboko sklamala. Takto ma zradiť, považovala som ju za priateľku....možno som sa v nej mýlila. A Reluat je zatiaľ Švajčiarsko.
  ,,Ale, sama si hovorila, že tých čiernych drakov zabila ako nič, nebudem čakať kým ako nič zabije aj nás. Z nie - akého  dôvodu má z nás všetkých najväčšiu moc. Je príliš silná." Povie Ignis a zamračí sa.
   ,, Kvetiny zoschnú, váza sa poláme ale verné priateľstvo  je nezničiteľné." Vyhlási rozhodne Voris.
  ,,Pochybujem, že nás teraz Evril považuje za priateľov. Skôr sme pre ňu ,,niečo" čo potrebuje aby sa stala znovu drakom a aby mohla potom všetkým vykrútiť krk." Takže už aj Reluat, no pekne.
  Všetko vo mne vrelo. Bola som na nich tak nahnevaná, avšak napriek tomu všetkému som sa zhlboka nadýchla, vydýchla, nasadila masku nevinnosti, vošla do obývačky a riekla: ,,Už je mi lepšie."
  ,,Vidíš." Riekla víťazoslávne Voris.
  So zvedavým výrazom na tvári nadvihnem jedno obočie a založím ruky vbok. Voris sa na mňa len srdečne usmeje a objíme ma. Zatvárim sa prekvapene a spýtam sa: ,,To bolo za čo?"
  ,,Za nič," povie a pokrčí plecami. ,,Len som rada, že si to znova ti."
  Zrazu som sa cítila trochu previnilo, no rýchlo ten pocit zahrabem a pochovám do prázdnoty.
  Pozriem na Ignis, mračí sa a Reluatovi sa na tvári usadil nedôverčiví výraz zmiešaný s ľútosťou. Voris mi verí, no na presvedčení tých dvoch hrdličiek budem musieť ešte popracovať.
  ,,A kedy som to nebola ja?" Opýtam  sa odrazu.
  ,,Teraz." Odsekne Ignis, schmatne Reluata za ruku a vedie ho preč z obývačky. Voris zazvoní mobil a zdvihne ho.
  ,,Ahoj." Povedala a chvíľu bola ticho. ,,Ale, mala si prísť až ku konca týždňa. Prečo si sa rozhodla použiť kúzla?! Veď vieš, že je to riskantné." Ticho. ,,Dobre, ale dávaj si pozor." Ticho. ,,Ja som viac ako v poriadku, len si dávaj pozor. Ahoj." Dopovedala a zložila.
  ,,Sestra?" Spýtam sa a nadvihnem obočie.
  ,,Áno, príde už zajtra."
  ,,Ale, veď mala..."
  ,,Ja viem." Preruší ma. ,,Rozhodla sa použiť kúzlo a teleportovať sa, bude tu zajtra presne o desiatej ráno."
  ,,Prečo sa tak náhle rozhodla zmeniť plán?"
  ,,Cíti, že mi hrozí nebezpečenstvo." Vážne povie a zadíva sa von oknom...na les, v ktorom sa ukrývala a zúrila naša potencionálna skaza.
  ,,Tak to má pravdu." Rieknem hlasom chladným ako ľad.
  Voris sa na mňa prekvapene zadíva, vyvedená z mieru mojím zrazu chladným hlasom. Rýchlo sa usmejem, aby som zahnala jej pochyby. Ona mi úsmev nervózne opätuje a odíde.
  Pozriem sa na les a zavrčím. Bude pykať. Pomyslím si a poberiem sa do kuchyne.    
  Na stole nájdem sedieť veľkú čiernu mačku s prenikavo zelenými očami, ktoré ma pozorne pozorovali. Nevedela som, že má Voris mačku. Pomyslím si a zamračím sa.
  Podídem k umývadlu a opláchnem si ruky, akoby som sa z nich snažila zmyť neviditeľnú krv čiernych drakov. Otočím sa. Tá mačka ma stále pozoruje! Je nie-aká divná. Pomyslím si a urobím krok ku stolu. Mačka sa naježí a zaprská, očividne si neželá aby som k nej šla bližšie, no ja sa nedám odradiť obyčajnou mačkou a urobím ešte jeden krok.
  Mačka zoskočí zo stola a na moje počudovanie sa zmení na urastenú ženu s kučeravými vlasmi čiernymi ako havranie perie, pleťou bielou ako kvet snežienky a očami zelenými ako lístie na začiatku jari. Oblečené mala svetlomodré priliehavé džínsy a voľnú bielu blúzku s výstrihom do V.  Na krku mala náhrdelník, ktorý tvorilo veľké množstvo malých drevených korálikov v rôznych odtieňoch modrej  a  neveľký drahokam tmavozelenej farby v tvare slzy. 
  Mračila sa a netvárila  dvakrát priateľsky. Vystrela pravú ruku pred seba a vykríkla: ,,Eluminero!"
  Z ruky jej vystrelila fialová guľa čírej energie, ktorá mierila na mňa. Uskočila som na bok aby ma netrafila, guľa namiesto toho zasiahla okno, ktoré sa rozbilo ako domček z karát.
  ,,Voris!" Nahnevane zakričím. ,,Myslím, že ti prišla sestra!" V tom okamihu už ku mne mieri ďalšia guľa energie. Skrčím sa a tá narazí do steny priamo nad mojou hlavou a na ňu mi spadne omietka.
  Do kuchyne sa vrúti Voris s holubičkami v pätách a zakričí:
,,Timea! Ona je moja priateľka!"
  Timea stiahne ruku, podíde k Voris a vážne sa na ňu zadíva.
  ,,Môžeš mi vysvetliť čo sa tu deje Voris Obilná! Celý dom páchne za drakmi a aj ti smrdíš ako drak. A kto je toto!" Povedala a ukázala na mňa. ,,Cítiť z nej takú negatívnu energiu, ktorá sa mi priam vrýva pod kožu!"
  Voris sa zahanbene pozrela do zeme a povedala:
,,Asi by si mala sadnúť." Šepla a zahanbene sa na ňu pozrela.
  Timea si sadla a nervózne pokyvkávala nohou. Založila ruky vbok, oprela sa o operadlo stoličky a pritom sa jej na tvári stále zmietali mračná.
  ,,Môžeš, mi to už konečne vysvetliť?" Neprestala sa dožadovať odpovedí.
  ,,Je to dlhý príbeh," začne Voris. ,,No všetko sa začalo asi pred sedemnástimi rokmi na lúke, kde odsúdili trinásť drakov za pokus zabiť ich kráľa, avšak kráľ bol mŕtvy! Jeho radca Fengir sa zmocnil jeho tela aby tak získal moc nad drakmi, len málo drakov vedelo o zrade, mnohý mlčali, lebo sa báli a len málo bolo ochotných obetovať svoj život...
  Trinástich odsúdili, na sto krát sto rokov v ľudskom tele bez spomienok na svoj predchádzajúci život. No kúzlo sa nepodarilo...a tak tu teraz stojíme mi štyria stojíme a vieme kto sme.
  Som dračica, Timea. Dračica, ktorej duša je uväznená v ľudskom tele. Potrebujeme tvoju pomoc Timea, potrebujeme aby si privolala ostatných."
  Hnev na tvári Timey pomaly vystriedal strach a starosť, momentálne sa v nej dalo čítať ako v otvorenej knihe. Každá jej myšlienka bola jasná. Videla som, že sa hnevala sama na seba, hanbila sa za svoju nevšímavosť. Namiesto toho aby vycítila dračiu dušu Voris skôr, musela jej to povedať sama.
  ,,Je mi to tak ľúto." Povedala ticho Timea.
  ,,Nevadí, ani mama a otec si to nevšimli. No, mala by si vedieť ešte jednu vec. To Fengir ich zabil." Povie chladne, bez súcitu, akoby si tiež želala aby Fengir hnil v zemi.
  Pri zmienke o Fengirovi sa šialene usmejem predstavujúc si ako ho trhám na tisíc kúskov.
  ,,Dobre." Povie Timea skoro bez citu a zastrčí si prameň kučeravých vlasou za ucho. ,,No, to ešte nevysvetľuje prečo sa okolo nej vznáša toľko hnevu a zúrivosti." Povie a ukáže na mňa.
  Zasmejem sa.
  ,,Čo je ti smiešne?!" Vyštekne Ignis, ktorá bola ticho priam rekordný čas.
  Zase sa zasmejem, ale skôr preto, že ju chcem vytočiť ako pohŕdať tým čo si omne myslia. 
  ,,Trochu jej preskočilo." Riekne Reluat a ospravedlňujúco sa na mňa pozrie.
  ,,Zradca." Zasyčím a vrhnem naňho vražedný pohľad plný hnevu. Už nemám čo skrývať prekukli ma.
  ,,Zhlboka sa nadýchni," povie Timea a pristúpi ku mne, nechápem prečo mi to hovorí, no poslúchnem ju, nadýchnem sa  a naplním tak svoje pľúca vzduchom. ,,Vydýchni" šepne a ja vydýchnem. ,,Uvoľni sa." Riekne, dotkne sa ukazovákom môjho čela a začne si niečo mrmlať popod nos.
  Telom mi prejde vlna upokojenia, zrazu už všetko chápem.  Hnev je preč, túžba po pomste sa vyparila, zmizla ako duch. Hnev ma zmenil, bola som iná, ovládal ma. Síce som aj teraz som iná, to preto, že tá skúsenosť ma zmenila...navždy.  No, hlavné je to, že už viem čo chcem a čo aj dosiahnem - rovnováhu v dračom svete.
  ,,Ako?" Spýtam sa udivene.
  Timea sa zaškerila, na tvári ostatných bolo badať úľavu.
  ,,Použila som kúzlo, ktoré ti vyhnalo z mysle hnev a nahradilo ho pochopením." Povedala samoľúbo a snáď po prvýkrát som na jej tvári videla úsmev.
  ,,Ďakujem." Šepla som tak, že to mohla počuť iba ona.
  ,,Poďme do obývačky," zavelí Timea. ,,Tam mi povieš čo odo mňa potrebujete a možno sa dohodneme."
  ,,Pripravím čaj." Oznámi Voris a ja sa ponúknem, že jej pomôžem. Pokrúti hlavou a bez slova odpochoduje dať zovrieť vodu.
  

Rozhodnutie, na ktorom závisí ,,život"



  Hnevá sa. Určite sa hnevá, pomyslím si. Hnevá sa, lebo som jej klamala a ona mi ako jediná naletela. Verila vo mňa a ja som ju sklamala.
  Cítim sa hrozne, svedomie ma hryzlo ako nikdy predtým nedalo mi pokojne rozmýšľať. No teraz sa musím sústrediť. Na rozhodnutí Timey teraz závisí môj život, obrazne povedané.
  ,,Tak čo odo mňa vlastne chcete?" Spýta sa Timea keď popíjame mätový čaj.
  ,,Potrebujeme aby si privolala ostatných  deväť  drakov." Riekne Voris a hodí si do šálky ešte jednu kocku cukru.
  Timea sa zamračí a povie:
  ,,Na kúzlo takého rozmeru si budem musieť ubrať zo života."
  ,,Ale nie sú privolávacie kúzla jednoduché, veď si mi hovorila, že patria medzi základné." Čuduje sa Voris, zaskočená slovami svojej sestry.
  ,,Áno, ale je rozdiel privolať si kus dreva a privolať živú bytosť a nie to ešte deväť ľudí, ktorí majú v sebe dušu draka."
  ,,Nežiadali by sme to od teba pokiaľ by to nebolo súrne." Poviem, snažiac sa ju presvedčiť.
  ,,Neviem." Povie a zatvári sa nerozhodne. Začne si obtáčať jeden pramienok vlasov okolo prsta, potom sa napije čaju a položí šálku na stôl a začne premýšľať.
  ,,Daj mi čas do rána." Vyhlási napokon. ,,Vieš, že pomoc drakom sa od konca krvavej vojny trestá odobraním moci na polovicu života." Šepne vážne a dopije čaj.
  ,,Ale veď mi nie sme draci, zatiaľ." Ozve sa Ignis.
  ,,Ale máte dušu draka a to je dôležité. No, teraz ma nechajte premýšľať." Povedala a v tom okamihu sa premenila na čierno-čiernu mačku s múdrymi zelenými očami, ktorá vyskočila von pootvoreným oknom do šíreho sveta. Šíreho a nebezpečného sveta, v ktorom striehne smrť, číha, pomaly sa k nám zakráda až nás nakoniec chytí a usmrtí ľadovou rukou skazy.
  Les ma volal, jeho volanie bolo priam zúfalé.
  Podídem bližšie k oknu, nad lesom sa vznášal mohutný oblak dymu...les horel!
  ,,Horí!" Zakričím ukazujúc smerom k lesu. Všetci sa otočia, podídu k oknu a s ľútosťou sa na mňa pozrú.
  ,,No, nepozerajte sa tak musíme ho uhasiť. Môže sa rozšíriť sem a ohroziť obyvateľov  dediny aj nás!" Napomeniem ich. ,,Ignis urob niečo!" Zúfalo vykríknem.
  Pozrie sa na mňa. ,,Ja tomu neviem rozkázať ako ti Evril!" Osopí sa.
  ,,Veď tam uhynie kopec zvierat." Podotkne Voris a len, len sa nerozplače. 
  ,,To bude dobré." Utešuje ju Reluat. Na zabíjanie a k tomu v lese, pripomína jej to smrť rodičov.
  ,,Evril, viem, že si myslíš..." Chvíľu váha. ,,Že to urobil Blynnen, ale zapáliť les mohol ktokoľvek." Namietne.
  ,,Nie, bol to Blynnen. Určite. On vie, že ak zapáli les v mojej blízkosti budem to cítiť. Les ma bude volať, prosiť o pomoc a mne to nedá pokoj! Nemôžem, myslieť na nič iné!" Zakričím a obopnem si hlavu rukami. Bolí, triešti mi v nej. Myšlienky, ktoré ku mne vysiela les mi víria v hlave ako nespútané tornádo, ktoré nedokáže nič zastaviť.
  ,,Hasiči sa o to postarajú, už to nerieš." Chladne riekne Ignis a ťahá Reluata preč.
  Vrhnem na ňu pohľad plný hnevu a skrytej bolesti a ďalej sa dívam  von oknom na horiaci les.    
 
,,Nemôžem to vydržať." Poviem asi okolo polnoci keď s Ignis pozeráme telku a ona nervózne prepína z jedného programu na druhý. ,,Je to akoby ma niekto ustavične kopal do hlavy."
  ,,Tak to vydrž." Zavrčí.
  ,,Nechaj ju." Povie Voris hladkajúca Timeu v mačacej podobe.
  ,,Na tvojom mieste by som bola ticho, samozrejme pokiaľ nechceš aby ti začal horieť zadok."
  Timea zasyčí, zoskočí na zem a premení sa naspäť na človeka.
  ,,A ja  by som na tvojom mieste nevyskakovala, pokiaľ nechceš stráviť zvyšok života ako ropucha bradavičnatá. Ó áno, som toho schopná." Povedala Timea.
  Niekto hlasno zaklopal na dvere. Voris vstala a pobrala sa otvoriť dvere.
  ,,Prepáčte, že vás rušíme tak neskoro v noci, ale kvôli šíriacemu sa ohňu je potrebná evakuácia." Ozvalo sa a všetci sme bleskovo vyskočili. Ignis zavolala Reluata a ten bleskovo zletel dole po schodoch, div si nezlomil nohy.
  Museli sme opustiť dedinu, niektorý obyvatelia sa pobrali k príbuzným, no taký ako mi museli zostať vonku a čakať.
  Von bolo volanie ešte hlasnejšie, moja hlava vážila asi tonu, nevládala som ju niesť.
  A teraz, sedím v tráve opretá o starý smrek a upieram svoj pohľad na horiaci les, ktorý umiera.
  Oheň sa šíril pomaly, no jeho plamene boli obrovské, tiahli sa k výšinám a krútili ako  tanečnice pri tangu. Spôsoboval ohromné škody a tak dával najavo svoju moc. Je veľmi ironické, že to čo ľuďom po celú ich existenciu pomáha prežiť  má takú ničivú moc...zabíja.
  Vedela som, že do rána už žiaden les nebude, všetko v ňom sa zmení na prach a popol, ktorý rozfúka vietor pani Airelen a ponesie do sveta zvestujúc skazu.
  Zdvihol sa vietor, priam ma volal...volala ma Airelen. No, neviem či jej môžem veriť. Zradí ma aj ona? Je to pasca? Musím to risknúť, potrebujeme spojenie s dračím svetom, inak sa nám nepodarí Fengira zvrhnúť.
  Pôjdem sama a ak sa mi niečo stane Ignis sa postará o to aby Fengir zhnil v pekle.  
  Vzdialim sa ticho a nenápadne ako šelma striehnuca na svoju korisť. Nasledujem vietor približne jeden kilometer, ten ma zavedie na pole. Otvorené a nechránené. Presne uprostred ležala Airelen v celej svojej kráse.
   Srsť sa jej leskla aj v noci, bola ako hviezda, ktorá zostúpila z neba. Hocikto ju tu mohol vidieť.  Bolo od nej hlúpe, že sa chcela stretnúť práve tu, pretože pre Blynnena by sme boli na otvorenom priestranstve ľahká korisť.
  Nebol tu ani jeden strom, nič čo by som mohla využiť v boji. Vyzeralo to ako pasca. No, neutečiem ako zbabelec budem bojovať do posledného dychu.
   Zastanem päť metrov od Airelen a chladne vyslovím jej meno.
  ,,Prečo ten chladný tón Evril?" Spýta sa smutne s láskou v hlase. ,,Je mi ľúto to čo sa stalo medzi tebou a Blynnenom, nevedela som, že pracuje pre Fengira. Ani teraz sa mi nechce veriť, že môj brat zradil. Vždy som si myslela, že jediné na čom mu záleží si ti, no pravdepodobne bolo odo mňa naivné myslieť si, že vaša láska zostala aj po stáročiach taká pevná a nezlomná ako bola na začiatku. Avšak mne môžeš veriť." Povie a zadíva sa na mňa svojimi očami plnými lásky, no ja jej nemôžem veriť. Nie pokiaľ nebudem mať dôkaz.
  ,,Neviem komu môžem veriť Airelen, pani vetra. Cez všetku vašu láskavosť ani vám nie." Rieknem a pritom sa bojím, že týmito slovami stratím jej dôveru, ktorú tak zúfalo potrebujem.
  ,,Zmenila si sa Evril, zrada blízkeho zmenila tvoju osobnosť. No ja nemám dôvod ti klamať a chcem aby si mi verila." Povedala, vstala, podišla ku mne, zahryzla sa do ľavej prednej nohy, zodvihla ju, nechala svoju horúcu krv stiecť na mňa a vyslovila:
 
Svojou krvou prisahám,
krvou rodiny spečatím,
že nepodľahnem nástrahám
a nezradím.

Inak nech nešťastie
ma zmarí.
Moju krv, môj rod.
Zahubí, usmrtí, zmarí.

  ,,Prísaha krvou." Ohromene poviem a s obdivom sa na ňu zadívam. Teraz ma musí poslúchnuť, nech jej poviem aby urobila čokoľvek...mám ju vo svojej moci. Je mi zaviazaná svojou vlastnou krvou.
  ,,Áno. Evril toto je len malá cena, ktorú musím zaplatiť aby bol Fengir mŕtvy."
  Prikývnem.
 ,,Musím ísť ak dovolíš." Povie a ja znova len nemo prikývnem, je tak obetavá. Láskavejšiu bytosť ako Airelen nepoznám a pochybujem, že má niekto v sebe viac lásky ako ona.
  Airelen sa odrazila od zeme a svižne odletela. Nastalo bezvetrie.
  Rozbehla som sa, bežala svetom svižne ako laň, uháňala s vetrom o preteky. S vedomím, že to čo sa pred chvíľou odohralo na rozoranom poli musím čo najrýchlejšie oznámiť ostatným.
  Nachvíľu sa započúvam do pravidelného dupotu mojich nôh, znel ako hudba...hudba bubna. Na cestu mi svietili hviezdy a ja som sa akoby inštinktívne uhýbala všetkým prekážkam. Hrboľom, kameňom a rôznym nerovnostiam, o ktoré by som mohla zakopnúť a  znepríjemniť si tak cestu.
  V tej rýchlosti som skoro narazila do Ignis, ktorá mnou hneď zatriasla a začala na mňa kričať:
  ,,Kde si bola!  Vieš ako sme sa báli! Myslela som si, že ťa Blynnen uniesol! Bála som sa od teba!" Dokončí a na moje prekvapenie ma objíme. Reluat od údivu zabudne zatvoriť ústa, Voris vyvalí oči ako pes keď  nechápe prečo naňho kričíme, že zničil naše obľúbené topánky. ,,No čo nepozerajte tak, vypadnú vám oči." Povie a zasmeje sa.
  ,,Musím vám niečo povedať." Začnem.
  ,,No?" Spýtajú sa nedočkavo naraz Reluat a Ignis. Voris však mlčí a veľa nej Timea podupáva nohou. ( Ani som nepostrehla, že je tu. Musela prísť keď som bola s Airelen.)
  Chvíľu ich ešte napínam a tak upriem svoj pohľad   na Reluata a Ignis. Držali sa za ruky. Perfektne sa dopĺňali, ako osobnosťou tak aj vzhľadom. Ignis bola výbušná, Reluat pokojný. Ona mocná, on rozumný. Mýlila som sa protiklady sa priťahujú.     
  ,,Airelen môžeme veriť a aj každému komu verí ona. Zaviazala sa mi prísahou krvi." Oznámim a Timea vyprskne.
  ,,Pri Merlinových smradľavých bagandžoch! Prísahu krvou sme vymysleli my! Draci nemajú právo ju používať! Ako sa o nej len mohli dozvedieť?!" Hnevá sa.
  ,,To ma teraz najmenej trápi." Rieknem. ,,Ignis musíš zastaviť ten oheň, prosím! Vytvoril ho drak, preto ho nemôžu zničiť, je magický!"
  ,,Vieš, že moje schopnosti ovládajú emócie a inštinkty. Prepáč, ale necítim sa ktovieako nadržaná zachrániť horiaci les." Namietne.
  Timea sa zamyslí a napokon vyhlási:
,,Ak tvoje schopnosti vyvolávajú silné emócie, tak ich vyvoláme! Reluat pobozkaj ju!" Zazubí sa.
  ,,Čo? čo? ČO?!" Reluat nechápavo vyvalí oči. Div, že mu nevypadnú.
  ,,No do toho!" Povie a postrčí ho.
  Reluat podíde k Ignis, chytí ju okolo pása, pritlačí k sebe a vášnivo pobozká. Oheň v lese sa naplno rozhorel, no o päť sekúnd začal slabnúť, až sa nakoniec vytratil ako duch. Odišiel spolu s bozkom.
  Ignis bola v tvári červená ako paradajka. Očividne bola v rozpakoch, preto som sa rozhodla nedoberať si ju.
  Usmejem sa a náhle sa spýtam. ,,Už si sa rozhodla Timea?"
  ,,Áno. Moja odpoveď je: áno. Pomôžem vám, avšak chcem vám pomáhať aj naďalej. Čarodejnica sa vám môže ešte hodiť." Sebavedome sa usmeje.  

Slová od srdca


  ,,Timea, nebojíš sa, že ťa nájdu a zoberú ti moc?" Spýta sa Voris pri prípravách kúzla. V jej hlase bolo počuť, že má strach o svoju staršiu sestru.
  ,,Nie." Povie Timea a ďalej sa venuje príprave. ,,Reluat, odsun prosím ten gauč k stene, potrebujem priestor." Zavelí.
  ,,A teraz, všetci ustúpte."
  Timea vydýchne, vystrie ruky pred seba, začne nimi vytvárať zložité obrazce sprevádzané a popri tom odrieka kúzlo.
  ,,Erelo deron drago pertono! Erelo drago ferol pertono! Erelo drago!" Hovorí stále dookola.
  Do miestnosti sa zrazu vrútila zima, ktorá mi prenikala až ku kostiam. Z rúk Timey sa začalo šíriť prenikané svetlo rôznych farieb, postupne sa farby od seba oddeľovali, vytvárali obrysy postáv.  Tri ženské- Procella, Mikara a Kenem. Šesť mužských- Mundar, Auran, Soler, Arem, Foen a Sterek.  Boli sme spolu, konečne.
  ,,Kde to sme?" Spýtal sa chlapec s oranžovými očami a orieškovohnedými vlasmi.
  ,,Všetko vám vysvetlím," rieknem snažiac sa ich upokojiť a urobím krok vpred. ,,Procella, Mikara, Kenem, Mundar, Auran, Soler, Arem, Foen, Sterek. Nás všetkých spája viac ako len nezvyčajná farba očí a vy to viete, alebo aspoň tušíte. Všetci ste mali divné sny, presnejšie spomienky, v ktorých ste boli drakmi.
  Tie spomienky sú pravdivé, stali sa...kedysi dávno keď sme boli drakmi! Áno, my sme draci uväznený  v ľudských telách! Za naše utrpenie môže Fengir, ktorý sa zmocnil mŕtveho tela Argrosa, šialeného vládcu, na ktorého sme spoločne spáchali atentát! Zabili ho, pretože chcel vyhubiť ľudí. Fengir však chce pokračovať v jeho stopách a my spoločne mu vtom musíme zabrániť kým je ešte oslabený z nedávneho prevtelenia! Podajte nám pomocnú ruku a staneme sa opäť tým čím sme!
  Odsúdil nás na sto krát sto rokov v ľudskom tele, no my sa môžeme vzoprieť, pretože kúzlo, ktoré nás malo uväzniť a vziať nám spomienky...všetko bolo vykonané nesprávne!
  Staňme sa tým kým sme!"
  Keď dopoviem nastane hrobové ticho, dlho sa nik neozýva, začínam sa báť, že je to čo som im povedala možno priveľké sústo.
  Dievča s čiernymi očami aj vlasmi zodvihne hlavu a pristúpi ku mne nečujnou chôdzou. Zadíva sa mi do očí a prehovorí:
,,Mala som divné spomienky, v ktorých som bola čiernou dračicou. Myslela som si, že som blázon, avšak neskôr sa objavili aj určité ... schopnosti. Viem sa skryť v tieni, splynúť s ním, keď to potrebujem.  Môžem sa nečujne pohybovať a byť neviditeľná keď chcem hoc aj na slnečnom svetle. Možno aj preto som tieňová dračica."
  ,,Viem ako sa cítiš." Poviem a ona sa postaví za mňa na znak toho, že súhlasí s tým čo som povedala. 
  Neskôr pristúpi chlapec s oranžovými očami a orieškovohnedými. ,,Oheň ma vždy fascinoval, no keď som ho začal aj ovládať navrátili sa mi dávno zabudnuté myšlienky a zistil tak, že som drak ohňa." Povedal a nasledoval Procellyn príklad.
  Postupne prichádzali ďalší, až napokon na druhej strane nikto nezostal.
  Tie slová čo som im povedala boli od srdca a ako sa zdá do srdca aj prehovorili. Boli sme jednotný, už len zistiť kde sa kúzlo vykonalo a...stať sa drakmi. Pomyslím si a pustím sa do odbornejšieho vysvetľovania všetkého čo sa stalo od môjho stretnutia s Ignis na psychiatrii. Je to už tak dávno a predsa si to pamätám tak akoby sa to stalo pred sekundou.   


Príliš veľa



  Sedela som tesne pri hranici lesa, otáľala či vojsť a rozmýšľala či má zmysel pokračovať ďalej, žiť ďalej.
  Neviem či mám silu ísť si prehliadnuť tú skazu čo spôsobil Blynnen. Za iných okolností by som sa sem už nevracala, avšak v tom dome sa to už nedalo vydržať.
  Odkedy Timea privolala ostatných deväť drakov bolo nám v dome nie-ako tesno. Nehovoriac o tom, že sme sa štrnásti museli podeliť o jednu kúpeľňu. Vstávala som skoro ráno aby som sa mohla v pokoji  umyť a osprchovať, pretože kým by na mňa došla rada čakala by som snáď celú večnosť. S potravinami to tiež nebolo dokonalé. Skrátka čím skôr z nás budú draci tým lepšie.
  Airelen zúfalo pátrala po mieste kde bol vykonaný súd, no bez úspechu. Verila iba svojej rodine a to nás dosť obmedzovalo, pretože draci vetra sa na súde nezúčastnili, teda až na jedného. No jeho pocity ovláda Fengir, ten špinavý bastard, ako ho len ja nenávidím.  
  Les ma zúfalo volal aj napriek tomu, že oheň už dávno zmizol. Jeho rany sa nezahojili. Chcel aby som ich vyliečila ja, jeho pani, kráľovná, patrónka. Mohla som siahnuť  po svojej moci, uzdraviť to čo po krásnom a rozľahlom lese zostalo, oživiť jeho bývalú krásu a majestátnosť. Avšak bála som sa toho čo tam uvidím.
  Má vôbec cenu bojovať? Za Fengirom stojí viac drakov, aj keď nedobrovoľne. Ešte stále nevieme ako sa vyhnúť jeho moci. A existuje vôbec spôsob? Je nádej? Iste, máme Stereka,   jeho vlastného syna. Dokáže ovládať kladné emócie. No, aj to je nám na nič, pretože jeho dvojča Akerets vie ovládať tie záporné a on je na strane Fengira. No, aj keby sme ich mali oboch tak by nám to bolo k ničomu, lebo to Fengir vládne nad všetkými emóciami.
  Je nás len hŕstka. Myšlienka vzbury mi pripadala čím ďalej nezmyselnejšia. Nebolo by jednoduchšie podvoliť sa, vyhnúť sa toľkému násiliu. Aj tak pravdepodobnosť, že uspejeme je mizivá.  Z prvotných drakov je istá iba Airelen. Možno sa k nám pridá aj Firel. (Možno) Aquera, tá si čučí  v ktovieakom jazere a nezaujíma sa o dianie vo svete drakov. Vraj naposledy vyliezla počas krvavej vojny, keď čarodejníci chceli zaútočiť priamo na ňu a jej podvodné kráľovstvo. A Blynnen, pomoc toho zradcu by som nepriala ani v najkrajnejšej situácii.
  Za čo mám vôbec bojovať? Drakom môžem byť aj bez toho aby som sa pokúšala zvrhnúť Fengira.
  Rovnováha, musím bojovať za rovnováhu, iba tak sa podarí zachrániť ľudí. Fengir ju narušil tým, že vstúpil do Argrosovho tela. Získal moc, ale aj sa tým oslabil. Potlačil svoju moc a tú Argrosovu ledva  ovláda, to ho oslabuje, zatiaľ. Musíme zasiahnuť kým sa Fengir v cudzom tele neudomácni.
  Treba konať rýchlo.
  Nadýchnem sa, postavím a vstúpim do pozostatkov lesa presiaknutého smrťou. Zadívam sa na modrú oblohu.
  Sivé mraky si po nej plavú s takou ľahkosťou a bez starosťou až som im závidela. Tie sa nemusia trápiť, proste zmiznú a zas sa objavia. Keby bol aj kolobeh života taký jednoduchý!
  Slnko sa neukázalo zostávalo skryté za oponou mrakov, nechcelo sa pozerať na tú skazu, ktorá ma obklopovala.
  Zrazu mnou prebehol inštinkt starý ako ja sama. Dotknem sa zeme pokrytej popolom a mojou rukou prebehne blesk uzdravenia. Vyrastala tráva k nebu sa začali dvíhať mohutné stromy do lesa sa navracal život...les ožíval. Moja práca tu skončila, ostatné sa vylieči samo, treba len čas.
  Zvrtnem sa na päte a poberiem sa naspäť do toho chaosu.

  ,,Ale mne je jedno, že je môj brat, len keby sa tak nenaparoval! To jeho správanie mi prekáža! Je hrozný egoista!" Zveruje sa mi večer Ignis.
  ,,Mne príde Auran celkom milý, je od neho pekné, že chce pomáhať. Ignis ochota pomáhať nie je naparovanie. Je ochotný nič viac." Bránim ho.
  ,,Ale je tak otravný!" Neprestane sa sťažovať.
  ,,Už by si sa mala upokojiť, máš veľa súrodencov." Doberám si ju a šibalsky sa usmejem. Ignis bola taká hrdá na to, že je ohnivá dračica, ale odkedy sa jej do cesty priplietol jej brat Auran, tak by bola radšej dračicou výkalov ako by mala mať spoločné niečo sním.
  ,,Prečo ho tak brániš?" Vyzvedá. ,,Mala by si stáť pri mne! Si predsa moja najlepšia priateľka." Vyskakuje na mňa
  ,,No, neviem. V poslednom čase tráviš viac času s Reluatom ako so mnou." Oborím sa na ňu a zasmejem sa.
  ,,Veď  vieš ako to je medzi nami." Povie a začervená sa.
  ,,Viem. Ale ak ma budeš zanedbávať prejem na druhú stranu barikády." Šibalsky sa usmejem a priateľsky do nej strčím.
  ,,To by si neurobila!" Vykríkne pravdepodobne vie na čo narážam.
  ,,Ó áno! Ani zďaleka nemáš predstavu čoho som schopná." Rieknem neprestávajúc sa usmievať.
  ,,Nie, nezačala by si, si s ním!" Neverí mi.
  ,,Nie máš pravdu," sklesnuto poviem. ,,Je príliš skoro." Ticho dodám a zahľadím sa do neznáma spomínajúc na Blynnenovu zradu. Stala sa tak nedávno, rana v mojom srdci je príliš čerstvá, bude trvať ešte dlho kým sa zahojí.
  ,,Vieš," povie ticho. ,,Nikdy by som si nepomyslela, že ja a Reluat." Zmĺkne.
  ,,Aj cez tie obrovské rozdiely ste dokonalý pár." Ubezpečím ju a potľapkám po chrbte.
  ,,Ja viem." Súhlasí a zasnene sa usmeje.
  Po dlhšej odmlke poviem:
  ,,Váž si toho čo máš, lebo ak to budeš považovať za samozrejmosť draho zaplatíš a ponesieš si to zo sebou už navždy."
  Ignis chvíľu premýšľa nad mojou radou, no viem, že dlho nemusí. Aby vedela, že som do nej dala kúsok seba.
  Od tej spomienky, ktorej som zistila, že Blynnen je môj partner som náš vzťah považovala za samozrejmosť. Možno to nakoniec bola aj moja chyba, že sme sa rozišli...nie, to on ma zradil.
  Pomaly sme sa s Ignis pobrali spať, ostatný dole ešte vášnivo debatovali. No mala som však pocit, že ráno bude pre nich ťažké, pretože tam pravdepodobne úraduje metla ľudstva. Voris s Timeou sedeli na balkóne a pozorovali hviezdy, nevšímajúc si ostatných.
  Zatvorím oči a mysľou mi prebehne posledných pár dní. Udialo sa toho príliš veľa. Nájdenie Voris, ktoré mi dodalo nádej a zapálilo oheň pomsty. Blynnenova zrada čo ma tak hlboko ranila. Príchod Timey, našej záchrankyne, len vďaka nej som neprepadla šialenstvu. Prísaha krvou Airelen pani vetra, tú som teraz mala pod kontrolou. Požiar, čo mi zapálil myseľ. A to najdôležitejšie zjednotenie dračích duší v telách ľudí.
  Príliš veľa udalostí na tak málo dní.

Odhalené



  Príď. Zašepkal vietor, posol Airelen. Pani vetra. Príď do lesa a priveď aj ostatných, budem ťa čakať. Stromy ti prezradia kde ma nájdeš.
  Hneď som sa rozbehla zvolať ostatných. Všetci ochotne súhlasili, veď prečo aj nie. Mnohý draka naživo ešte nevideli, aspoň nie v tomto živote.
  Ako Airelen povedala stromy mi prezradili kde ju nájdem, čakala ma asi päťsto metrov od hranice lesa. Len čo ju zazriem rozbehnem sa k nej s ostatnými v pätách.
  ,,Zdravím ťa Evril, Ignis, Voris, Reluat, Auran, Procella, Soler, Mikara, Arem, Foen, Sterek, Kenem a Mundar, syn môj. Som veľmi rada, že vás tu vidím všetkých pokope. Živých a zdravých..." Riekne svojím zvyčajným láskavým tónom. ,,Zavolala som vás sem preto, lebo sa mi podarilo zistiť kde sa nachádza čistinka, na ktorej na vás padlo kladivo osudu. Odhodlala som sa spojiť s Firelom, je na našej strane a on a jeho rod ohnivých drakov nám pomôžu vo vojne. Avšak prinášam aj zlú správu, čarodejníci opäť zaútočili na draky."
  ,,Čože?" Spýta sa Timea...opäť som nevedela, že šla aj ona.
  ,,Veru tak, čarodejnica. Tvoj ľud napadol dve dračie samice a dvoch samcov...rozbil  tri vajcia. Za najväčšie nešťastie považujeme to keď niekto napadne naše mladé o čo horšie kúzlami rozbije bezbranné vajcia. Je to tragédia!" Povie Airelen so smútkom v hlase.
  ,,Vieš o tom niečo Timea?" Opýtam sa jej podozrievavo.
  ,,Samozrejme, že nie. Odkedy som vám pomohla s čarodejníckym svetom nemám žiaden kontakt. Začarovala som rodinný portál aby smeroval na Saharu, zrušila odber pošty a prerušila všetky  kontakty. Nechcem prísť o svoju moc a okrem toho nikdy by som nezradila svoju krv." Obhajuje sa.
  ,,Voris sa síce narodila do tvojej rodiny a prebrala isté vlastnosti, no jej podstata je dračia. Je mi ľúto." Povie s ľútosťou Airelen.
  ,,Je mi jedno či má alebo nemá s drakmi niečo spoločné, stále je to moja sestra a tou aj ostane." Vyhlási neoblomne Timea.
  Úprimne som ju obdivovala, tie dve sa mali tak radi a pritom ani neboli skutočné sestry. Toto puto dračice a čarodejnice sa určite vpíše do histórie. Možno by niektorý draci týmto spojením pohŕdali, avšak ja som ho obdivovala.
  ,,Je naozaj krásne, že k Voris prechovávaš takéto city aj napriek tomu čo sa medzi našimi druhmi stalo...keď sa zahľadím dozadu a spomeniem si na to krviprelievanie je mi hrozne. Máš môj obdiv čarodejnica Timea." Vysloví Airelen s neskrývaným obdivom a láskou v hlase.
  ,,Vráťme sa k tomu prečo sme sem prišli." Ozve sa Procella. ,,Kde je to miesto?"
  Airelen pozdvihne hlavu k oblohe zatvorí oči, nadýchne sa a povie:
  ,,Pod tatrami, v ich objatí vás odsúdili."

Odolná


,,To je predsa hlúposť."  Povie Soler, chlapec s hnedými vlasmi a očami žltými ako narcis, drak svetla.
  ,,Pravda," pritaká Kenem, dračica mesiaca s vlasmi čiernymi ako najčernejšia noc. ,,Tatry sú všeobecne dosť navštevované, pochybujem, že sa to odohralo práve tam."
  ,,Nie," ozve sa Sterek. ,,Je to dobré miesto, práve preto, že je tak známe. Neprišlo by nám na um." Povie a zabodne svoj pohľad, ostrý ako dýka do mňa.
  Mal fialové oči rovnakej farby ako ja, jeho pohľad bol priam skúmavý, akoby chcel niečo nájsť.
  Striaslo ma. Niekto, alebo niečo sa ma pokúšalo ovládnuť. Snažilo sa to podmaniť si moju myseľ, vnútiť mi myšlienky, ktoré sa mi priečili. Musím sa pozbierať, zaútočiť na toho votrelca a zničiť ho. Moja myseľ je jediné miesto kam sa môžem uchýliť bez strachu, že ma v nej niekto zradí...jediné miesto a ja ho musím chrániť za každú cenu!
  Sterek zrazu padol na kolená, držal sa za hlavu a zvíjal v bolestiach. S porážkou v očiach sa pozrel na mňa. Bol to on? Snažil sa mi nanútiť pocity, ktoré som v danej chvíli  nechcela cítiť.
  ,,Dosť! Už dosť! Prestaň!" Kričal stále dookola.
  V tej chvíli prestanem.
  ,,Čo to bolo?" Spýta sa Mikara dračica hviezd so striebornými očami a pozrie sa so zvedavým pohľadom na Airelen. Tá sa na mňa udivene zadíva a riekne:
  ,,Evril odrazila Strekove schopnosti, to by nemala vedieť...nikto by to nemal vedieť..."
  ,,Čo si jej to chcel urobiť?!" Vyskakuje naň Ignis pripravená skočiť do boja.
  ,,Ja som ju chcel trochu upokojiť...zdala sa mi nekľudná a veľmi napätá." Objasňuje Sterek a pomaly sa stavia na nohy.
  ,,Jasné." Odfrkne Ignis a vrhne naňho pohľad plný nenávisti a nedôvery. Rovnako sa naň dívali aj ostatný s nedôverou, za ktorú mohol hlavne jeho pôvod, no aj to čo spravil pred chvíľou. Od teraz ho budú všetci považovať za čiernu ovcu.
  Naozaj ma chcel iba upokojiť, alebo za tým bolo viac? Pomyslím a zadívam sa na Airelen. Tá mi pohľad opätuje a naznačí aby som šla za ňou.
  Poslúchnem a vykročím, zatiaľ čo ostatný prebodávajú Stereka pohľadmi.
  ,,Myslím, že viem čo je vo veci." Povie Airelen a ľahne si. Ja sa posadím do tureckého sedu asi meter od nej a počúvam. ,,Sterekovi si dokázala odolať pre to, lebo si splynula s lesom. Splynula so svojou mocou...o niečo také sa tiež pokúšam, no moja myseľ sa nevie zmieriť s tým, že vietor dokáže aj veľmi ničiť. Byť búrlivý a to ja nie som." Riekne a zažmurká. ,,No ti si splynula a teraz si mocnejšia ako ostatný draci. Si odolná voči inej moci ako tvojej. Fengir ťa ako jedinú nemôže ovládnuť, len ti ho môžeš zničiť."
  Chvíľu na Airelen vyvaľujem oči a dávam si všetko v hlave do poriadku.
Je možné, že práve ja zabijem Fengira? Veď aj Ignis je rovnako búrlivá a nepredvídateľná ako oheň. Prečo nie ona?
  ,,Viem na čo myslíš," povie Airelen.  ,,Aj Ignis je silná, no to ti si tá čo konečne navráti svetom rovnováhu."
  Zrazu sa na mňa akoby zvalí sila tých slov, dopadne kladivo osudu. Bol môj osud už naozaj spečatený?
  Niet cesty späť. Už nie.

Cestou necestou do krajiny, čo zmenila môj život



  Sedela som na vlakovej stanici v Košiciach - ktorá je priam v otrasnom stave - ďalej od ostatných. Chcela som byť totiž sama. Do príchodu vlaku čo nás mal zaviesť do Popradu a odtiaľ nás mala Airelen pomocou vetru preniesť na miesto, kde sa navždy zmenil náš život.
  Po tom incidente so Sterekom sa na mňa každý pozeral buď s obdivom alebo nedôverou, ktorú som vôbec nechápala.
  Možno sa báli, že zlyhám. Alebo nechceli aby všetko záviselo na jednom z nás, bolo to pre nich riskantné, lebo ak by som zradila ocitli by sa v mŕtvom bode. Nemali by sa ako pohnúť ďalej...nemohli by sa pohnúť ďalej.
  Stereka obchádzali širokým oblúkom. Jednak mi ho bolo ľúto, pretože sa nemal o koho oprieť. No, aj tak som mu nevedela odpustiť.
  Vnikol do mojej mysle! Pokúsil sa mi vnútiť niečo čo som cítiť v tej chvíli nechcela, možno bol jeho úmysel dobrý ale aj tak to čo urobil bolo neodpustiteľné.
  ,,Si v poriadku?"  Spýtal sa Sterek, ktorý ma očividne prišiel otravovať. Mala som chuť mu jednu vraziť. Čo nechápe význam vety: Chcem byť sama ?!
  ,,Myslím, že som to pred polhodinou povedala jasne." Podráždene poviem.
  Sterek sa na mňa ospravedlňujúco zadíva a povie:
  ,,Prepáč, ale myslel som, že by si potrebovala pomoc. Tvoje myšlienky priam kričali."
  Prekvapene sa naň zadívam.
  ,,Ti počuješ moje myšlienky?!" Vyhŕknem a karhavo ho udriem do pravého pleca.
  ,,To bolelo," riekne dotknuto. ,,Mám to po mame. A dalo by sa povedať že, ich nepočujem úplne, sú to skôr nejasné záblesky ale... viem, že si myslela na mňa." Potmehúdsky sa usmeje.
  ,,Kedy si nám to chcel vlastne povedať? Vieš ako sa nám tvoja schopnosť môže zísť?" Neprestávam sa naň hnevať.
  ,,No...vlastne nikdy. Už tak mi vôbec nedôverujete. Ak by ste vedeli, že počujem záblesky vašich myšlienok...tak by som skončil." Povie a sklesnuto zvesí hlavu.
  Priateľsky ho  potľapkám po chrbte a šepnem:
  ,,Vieš im vadí skôr tvoj pôvod ti moja citlivka."
  ,,Ha ha, HA!"
  Usmejem sa. ,,Vieš ono sa s tebou dá celkom dobre porozprávať." Rieknem.
  ,,Za to ti si hrozná opora. Ale, aspoň si úprimná."
  ,,No...tak teraz neviem či ti mám poďakovať, alebo ťa zhodiť z tej  lavičky." Doberám si ho.
  ,,Vieš stále rozmýšľam čo chceli tými kusmi kartónu miesto stien zakryť...Avšak je jasné, že vlaková stanica v Bratislave je krajšia. Tú večnú vojnu medzi východom a západom, zdá sa mi nezmyselná ako každá." Snaží sa zmeniť tému.
  ,,Trochu od vecí nemyslíš?" Poviem a zvedavo zdvihnem jedno obočie.
  ,,Poď pôjdeme k ostatným." Navrhne.
  ,,Ja mám lepší nápad. Poďme von, nadýchať sa čerstvého vzduchu." Rieknem a poberiem sa k východu zo stanice aj bez jeho súhlasu, no on ma napriek tomu verne nasleduje ako pes čo rád kráča pri nohe svojho pána, nikdy ho nezradí a snaží sa mu robiť radosť. Takáto vernosť vydrží naveky alebo aspoň pokiaľ nám na dvere nezaklope smrť.
  Pri Sterekovi sa cítim divne, akoby som ho chcela nakopať do pozadia ale zároveň sa mu hodiť okolo krku. Vedel ma rozveseliť aj bez použitia svojich schopností, upokojovala ma a napĺňala už len jeho prítomnosť. Aj keď ma vedel vytočiť, zdalo sa, že hlavným zdrojom konfliktov je hlavne moja uzatvorenosť.   
  Možno mi vtedy v lese chcel naozaj len pomôcť...nakoniec hlavne vďaka nemu vieme, že máme v boji proti Fengirovi malú nádej - mňa - a nemusíme sa do boja vrhať s pocitom, že nás aj tak všetkých ovládne a spúta naše mysle.  
  So Serekom sme vyšli z tej starej stanice, ktorej sa konečne sľúbila rekonštrukcia, vstúpili na priam nekonečné more betónu a ja som pozdvihla hlavu k nebesám.
  Bol krásny a slnečný jesenný deň. Bavlnené oblaky si  veselo plávali na modrej oblohe, snažiac sa aspoň na chvíľu ukryť zubaté slnko, no márne. To sa ešte nechcelo vzdať svojej vlády. Z času na čas preťal nebo večne nenásytný holub, ktorý len tak počas letku označkoval betón pod nami svojim bielo-čiernym výkalom.
  Začiatok septembra nikdy neveštil nič dobré, aspoň pre tých čo navštevovali školu, no teraz sa nám začiatkom jesene naskytla príležitosť vziať si späť samých seba.
  ,,Poď," povie Sterek náhle ,,pozývam ťa na kofolu."
  Usmejem sa a nasledujem ho do bufetu, ktorý pred šírim nebom a náletmi holubou chráni len železná kostra pokrytá plastovou fóliou.
  Asi po troch minútach k nám príde chudá čašníčka s vlasmi hnedými ako horká čokoláda a opýta sa nás:
  ,,Máte už vybraté?"
 ,,Áno, dvakrát čapovanú kofolu."
  Hnedovlasá čašníčka si to zapísala do zápisníka a pobrala sa k pultu.
  ,,Och !" Vzdychnem.
  ,,Hmm...?" Spýta sa Sterek.
  ,,Neznášam cigaretový dym a tu je to ním priam zamorené! Čo tým ľuďom nestačí, že ničia svoje zdravie? To musia ničiť aj zdravie ostatných naokolo, zamorovať nám vzduch drahocenný vzduch? Je to od nich absolútne sebecké.
 A henten," kývla som hlavou smerom k jednému tučkovi čo sedel pri stole oproti mne. ,,Mi ten humus  vyfukuje priamo do nosa." Sťažujem sa.
  ,,Ak sa ti tu nepáči môžeme odísť." Navrhne a odsunie sa ďalej od stola.
  ,,Nemusíme odísť, nejako to už vydržím, predsa si už objednal a bolo by nezdvorilé takto sa vykrútiť z tvojho pozvania...mohol by si, si to vyložiť aj tak, že nechcem byť s tebou a to nie je pravda." Rieknem úprimne a pozriem sa mu priamo do jeho fialových očí plných lásky, ale ku komu...
  ,,Takže ma máš rada!" Víťazoslávne vyhlási a ja cítim, že sa červenám.
  ,,Možno," poviem a usmejem sa. ,,Trochu."
  ,,Vieš, že si momentálne červená ako paprika." Šepne mi do ľavého ucha a šibalsky sa usmeje.
  Teatrálne naň vyplazím jazyk a začnem sa venovať svojej kofole, ktorú nám práve doniesla čašníčka.
  Keď dopijeme Sterek odíde ako džentlmen zaplatiť a poberieme sa za ostatnými.
  ,,Kde ste boli?" Spýta sa rýchlosťou svetla Ignis natlačená medzi Auranom a Reluatom.
  ,,Žeby vonku?" Odpoviem jej otázkou.
  ,,Aha holub!" Vykríkne odrazu Kenem.
  ,,Kde?" Spýta sa večne usmiati Soler.
  ,, Tam v kúte! Čo si slepý?" Vyhŕkne Kenem ukazujúc na holuba čo sa spokojne prechádzal po stanici.
  ,,Chudáčik, zatúlal sa sem." Ľutuje ho Procella.
  ,,Nechaj ho tak, veď je to len holub." Povie Mundar bez štipky citu v hlase.
  Pokiaľ sa všetci rozplývali nad zatúlaným holubom šla som s Timeou kúpiť bagety do vlaku.
  ,,Nebojíš sa, že ťa nájdu?" Spýtala som sa Timey, keď platila dosť vysokú sumu za pár bagiet.
  ,,Nie." Riekne proste. ,,Ktorý čarodejník by sa schovával pri drakoch?" Povie, zasmeje sa a ja pokrčím plecami (tá predavačka si určite musela myslieť, že sme šialené  keď to začula) ,,Vlastne..." pokračuje a zamyslí sa ,,teraz zrádzam vlastnú krv."
  ,,Prečo sa vlastne čarodejníci a draci tak nenávidia? Vôbec to nechápem, veď ti si celkom fajn, tak čo by sme proti vám mohli mať?" Nadhodím.
  Timea chvíľu váha no napokon sa zastaví, podíde k stene, oprie sa a začne rozprávať.
  ,,Začalo sa to keď váš vládca Argros zabil najvyššieho čarodejníka, pretože sa obával, že by sme mohli niečo mať proti jeho myšlienke vyhubiť ľudí. Veď aj mi sme z časti ľudia, chcel nás zničiť tiež ak by sme sa mu nechceli podrobiť a  slúžiť mu ako psy.
  Usmrtenie najvyššieho sme brali ako pozvánku do vojny. Nikto neváhal, chceli sme jeho smrť pomstiť. No vojna mala ničivé následky ako pre nás tak aj pre draky.
  Bojovali sme ako divé šelmy prahnúce po svojej koristi...smrti. Zabíjali sme a bolo nám jedno či pri tom prídeme o ruku, nohu, oko, zdravý rozum, život alebo aj o našu dušu.
  No, v tejto vojne nevyhral nikto...všetci sme prehrali pretože sme prišli o masy z nás.
  Do tej vojny bolo na svete cez milión čarodejníkov...teraz ich je desaťtisíc z toho na Slovensku som ja tá posledná."
  ,,V tej vojne som určite musela bojovať aj ja...takisto ostatný." Šepnem.
  Timea len ticho kývne hlavou vyjadrujúc súhlas a poberie sa za ostatnými.
  Nasledujem jej príklad a o necelých desať minút už oznamujú, že vlak stojí na nástupišti.
  Cesta sa vliekla ako slimák, možno to bolo mojou nedočkavosťou, pretože som sa už naozaj nevedela dočkať tej chvíle keď znovu roztiahnem krídla a vzlietnem k výšinám. Budem prelietavať pomedzi páperové oblaky a snažiť sa doletieť až ku hviezdam. Nemohla som myslieť na nič iné...
  Pripadlo mi šesťmiestne kupé, v ktorom som sedela s Ignis a Reluatom čo celú cestu prespali, Timeou a Voris, ktoré si užívali posledné chvíle ako ,,ľudské" sestry a Sterekom. Ten neváhal a využil každú chvíľu aby ma mohol držať za ruku...nechala som ho,  nech má radosť ( a hlavne nech mu nemusím vysvetľovať, že potom ako ma Blynnen tak surovo zradil už asi nebudem milovať nikoho). Avšak v hĺbke svojho srdca som cítila, že som šťastná keď je pri mne.
  Ten náhli pocit šťastia ma vystrašil, pretože som na ďalšiu lásku nebola pripravená...čo ak ma zradí aj Sterek? Môžem mu vôbec veriť...môžem ešte niekomu veriť? Prebiehali mi mysľou otázky.

Kúzla v objatí hôr



  Keď vlak dorazil do Popradu bola už noc.
  Mestské osvetlenie znemožňovalo výhľad na hviezdy, v pozadí sa jemne črtala pýcha Slovenska - Tatry, na ktorých vrcholoch sa nachádzali snehové čiapočky. Týčili sa tak majestátne až zbudovali obdiv a rešpekt, veď hory dokážu byť nebezpečné rovnako ako zúrivý drak, vedia vziať život nemilo prekvapiť, no aj ponúknuť svoju nebezpečnú krásu, drahocenné spomienky, na ktoré budeme ešte dlho s láskou spomínať.
  Hory dokážu veľa dať aj vziať, no všetko záleží väčšinou na nás, či sa k ním budeme správať s rešpektom alebo ich budeme brať na ľahkú váhu.
  ,,Tak kde teraz?" Spýtala sa ma Procella a hlasno zívla.
  ,,Ignis dá Airelen signál a ona prikáže vetru aby nás vyzdvihol k nebesám."
Povedala som a všetci prikývli, Ignis vyčarovala malý ohníček, ktorý hneď na to hodila do vzduchu a vtom momente nás vietor s ľahkosťou zdvihol.
  Tí, ktorý to ešte nezažili jasali a tešili sa, dokonca aj Ignis sa uvoľnila. No mne toto všetko len pripomínalo, že ja sama bez pomoci nemôžem vzlietnuť. Ešte nemôžem roztiahnuť svoje fialové krídla hoc ako by som chcela, avšak onedlho už vzlietnem a sama.
  Priamo k nám letela Airelen, krásna a láskavá ako vždy. Pozdravila nás kývnutím hlavy a úsmevom, pri ktorom odhalila svoje snehovo biele tesáky.
  Leteli sme s vetrom o preteky. Moja nedočkavosť rástla každým metrom. Každým metrom, centimetrom, milimetrom som bola bližšie k svojej pravej podstate, vlastnému ja.
  Pocit eufórie napĺňal každú bunku v mojom tele, čoskoro budem zase drak.
  ,,Cítite to?" Spýtala sa odrazu Timea.
  Všetci sme pokrútili hlavami.
  ,,Tá stopa mágie je čím ďalej silnejšia." Začala. ,,To kúzlo čo vás premenilo muselo byť hrozne silné, no zdá sa, že nie dostatočne..." Zamyslí sa a napokon vyhlási:
  ,,Sme už blízko, veľmi blízko."
  Airelen kývne hlavou na súhlas a ustarane riekne:
,,O minútu pristávame, ale varujem vás. Už som tam bola a ten pohľad...je strašný."
  Zvedavo zamrkám očami. ,,Strašný? Nechápem."
  ,,Je veľmi ťažké o tom rozprávať, Evril. Uvidíte to sami, avšak pre vás to bude ešte horší pohľad."
  Začali sme klesať.
  ,,Veď tam ležím! Nehybne akoby mŕtva! Moje dračie telo..." Vykríkla a veru ležali sme tam všetci ako aj ja.
  Keď sa moje nohy dotkli zeme rozbehla som sa tryskom k svojmu dračiemu telu.
  Ležalo tam nehybne sťa mŕtve...
  ,,Vaše telá sa po vyrieknutí kúzla vyparili avšak zakrátko sa aj objavili. Keď ste sa v ľudskom svete narodili ako ľudia boli tu znova aj vaše telá. Rástli tak ako ste rástli aj vy." Šepne Airelen.
  Chvíľu váham či sa mám sama seba vôbec dotknúť, veď čo ak je toto telo iba prelud jeden z Fengirovych trikov.
  Nie. Pomyslím si. To  som ja, naozajstná ja.
  Načiahnem ruku a priam synchronizovane ju načiahne aj ostatných dvanásť drakov. Timea a Airelen nás s napätím pozorovali.
  Dotkla som sa svojich šupín...telo zmizlo. Premiestnilo sa do mňa akoby som ho vcucla. Telo sa mi naplnilo nespútanou silou no drak sa zo mňa nestal. Vedela som, že niečo bolo iné no čo...?
  ,,Nie!" Vykríkla som zúfalo. ,,Ja chcem byť drak!" Nariekam neskrývajúc túžbu v hlase.
  Avšak ako som vyriekla tieto slová telom mi prebehol blesk energie. Zrazu som nestála na dvoch nohách, ale na štyroch...bola som drak.
  Radostne som sa odrazila od zeme vzlietla k výšinám a zarevala najhlasnejšie ako som vedela.
  Lietala som a sama. Konečne. Bez pomoci schopností Airelen. Teraz to bola sila mojich krídel čo ma niesla vpred. bláznila som ako malé dráča čo po  prvýkrát vzlietlo.
  Moju radosť prerušil podráždený výkrik zdola:
,,A na nás si zabudla ti päť ton šupín?!"
  Bola to Ignis. Nemala som jej za zlé, že hovorila takýmto tónom, veď ja by som sa na jej mieste správala rovnako.
  To ja mám teraz krásne šupiny a ona nie. Pomyslím si samoľúbo a  voľky-nevoľky pristanem.
  Keby som tak mohla stráviť v oblakoch celú večnosť! Prebehne mi mysľou a zažmurkám.
  ,,Ako si to urobila? Ako to, že ti si drak a ja nie!" Hnevala sa.
  Sklonila som k ním hlavu, boli taký malí oproti mne.
  Dračími očami som sa na svet pozerala inak, tým správnym pohľadom.
  ,,Myslite na to ako veľmi chcete byť drakmi! A stanete sa nimi!"
  Všetci sa ponorili hlboko do svojich myslí, postupne sa premenili a vzlietli užívajúc si svoje znova nabodnuté krídla draka.
  Teraz sme sa stali drakmi a tak splnili prvý bod na našom zozname...ale ten druhý tam stále je a treba ho čím skôr zničiť. Prebleskne mi mysľou a s prosbou v očiach sa pozriem na Airelen.
  ,,Viem, že ešte nemáš pokoj v duši Evril," povie s láskou v hlase. ,,Ale myslím, že tak ako ste sa teraz premenili na drakov, tak sa dokážete aj znova svojvoľne premeniť na ľudí, pretože vo vás žije stále aj vaša ľudská časť."
  Zamyslím sa.
  Je možné, že si môžem kedykoľvek obliecť svoje šupiny ako aj ľudskú kožu...som stále človek aj drak zároveň?
 ,,Skús na svoju ľudskú podstatu myslieť s takou túžbou ako si myslela aj na tú dračiu. Vyskúšaj to a možno to prinesie mnohé výhody." Riekne Airelen prosebne a pozrie sa mi priamo do mojich fialových očí. Očí draka.
  Nemo prikývnem, skloním hlavu a celú myseľ sústredím na to, že sa chcem znovu zaodieť do ľudskej kože.
  Začala som sa premieňať na človeka. Ani nie za sekundu som stála znovu na dvoch nohách...bez krídel.
  ,,To nie je možné..." Povedala som prekvapene a opäť sa premenila do svojej dračej podoby.
  ,,Zaujímavé." Šepla Airelen, s ľahkosťou sa odrazila od zeme, vzlietla a zamierila k ostatným.
  Napol človek napol drak. Zamyslím sa. Síce mám dušu draka, no to odporné kúzlo do mňa zasadilo aj semienko ľudskej podstaty a  tej sa nezbavím pokiaľ tvorca kúzla - Fengir - nebude hniť v zemi.
  Na druhej strane ako ľudia sa môžeme nepozorovane vkradnúť do jeho brlohu a využiť tak moment prekvapenia.
  Usmejem sa a moje snehovo biele tesáky ostré ako britva čo jedným zahryznutím skolia slona sa zablysnú.
  ,,Ti nejdeš k ním?" Spýtala sa ma Timea so slzami na krajíčku. Videla som je na tvári, že nechce plakať. Že chce ostať silná, no videla aká je jej ,,sestra" šťastná a pri pohľade na ňu  plakala zo smútku aj  radosti z toho, že je Voris šťastná ako blcha.
  ,,Nie." Poviem úprimne. ,,Ak si chcem vychutnať lietanie tak osamote len s dotykom vetra na šupinách."
  Timea sa pousmeje. ,,Takže teraz ste niečo ako drakodlaci?" Opýta sa.
  ,,Drakodlaci...Hmm...Myslím, že áno." Vyhlásim a upriem svoj zrak k nebesám.
  Vystrájali ako malé dráčatá, tak ako pred malou chvíľou aj ja. Revali tak hlasno až som sa bála, že ich začuje nie-aký okoloidúci turista a na mieste odpadne. Ich šupiny sa trblietali ako drahokamy.(No moje sa aj tak trblietali viac!) Ako živý oheň čo tancuje po oblohe. Ba pripomínali dúhu.

Chvíľka pre dvoch



  ,,Nemyslíš, že je zaujímavé to, že sme drakodlaci?" Spýta sa ma Sterek, ktorý akurát ako šíp vystrelený z kuše priletel ku mne.
  Zagúľam očami.
  ,,Ti asi fakt nechápeš význam slov chcem byť sama." Podotknem a priateľsky doň vrazím.
  Sterek zavrčí a moje prianie ostať sama úplne ignoruje.
  ,,Pôjdeme na lov?" Spýta sa. ,,Čo tak na medvede? Napríklad na toho pod nami." Riekne a pozrie sa mi do očí.
  Zadívam sa na medveďa pod nami a vrhnem sa naň zo slovami:
  ,,Ti by si nechytil ani veveričku!"
  Zahryznem sa medveďovi do krku a zlomím mu väzy. Na jazyku cítim slanastú chuť krvi. Povolím stisk a medveď dopadne na zem ako bábka.
  Chudáčik, ani si nestihol uvedomiť, že umiera. Pomyslím a obrátim sa k Sterekovi.
  ,,Vidíš?"
  Ten sa len zazubí s revom na mňa skočí a zvalí ma na zem. Prekvapil ma, skočil tak nečakane až som si nestihla uvedomiť čo sa vlastne chystá spraviť.
  Sklonil hlavu a jemne olizol na tvári.
  ,,Aha práve som ulovil nádhernú dračicu." Nežne povedal a zadíval sa mi do mojich fialových očí.
  Zažmurkala som a šepla:
,,Vieš, mal by si poznať toho koho sa dotýkaš, lebo by sa ti to nemuselo vyplatiť." S týmito slovami som zvalila na chrbát ja, olizla ho tiež a odletela o tri metre ďalej. Sterek sa postavil a sklesnuto podišiel ku mne.
  ,,Hneváš sa?" Spýtal sa ma.
  ,,Nie." Odvetím.
  ,,Takže?" Nabádal ma.
  Zadívam sa naň so smútkom v očiach, opriem sa oňho a rieknem:
,,Ja na niečo také ešte nie som pripravená Sterek."
  ,,Vieš o tom, že obaja  chodíme po zemi už niekoľko storočí? Raz to musí prísť Evril. Nemôžeš večne odmietať lásku." Snaží sa ma presvedčiť, no v skutočnosti udiera na veľmi tenkú strunu.
  ,,Ja som lásku neodmietala, no ona ma po stáročiach vernosti zradila!" Zarevem.
  ,,Nikdy by som ťa nezradil Evril. Nikdy, na to ťa mám až príliš rád." Povie úprimne.
  Tie slová mu vyšli priamo zo srdca, bolo ťažké povedať mu nie. On vedel, že som ho mala rada. Ja som vedela, že mám rada jeho a predsa to bolo pre mňa neskutočne zložité. Je vari až také ťažké vyznať niekomu lásku? Jedna moja časť chcela so Sterekom splynúť, druhá už nechcela milovať. Ktorú som mám poslúchnuť? Ktorou cestou sa mám vydať keď už aj dve sú veľa?
  Sterek si ľahne a ja nasledujem jeho príklad. Položím si hlavu na jeho šupinatý krk, on ma ochranne zakryje krídlom a spoločne sledujeme nádherný západ slnka v objatí tatier.

Bláznivý plán a ešte bláznivejší nápad



  ,,Ale ako sa tam dostaneme?" Spýtam sa keď premýšľame ako budeme útočiť keď sa dostaneme priamo ku samotnému Fengirovi.
  Mali sme všetko premyslené do najmenších detailov. Airelen a Firel spolu naverbovali okolo stopäťdesiat drakov, každý mi musel prisahať prísahou krvi, že pokým nebude Fengir zavraždený bude podriadený jedine mne.
  Nepáčilo sa mi, že ich budem prakticky ,,ovládať", ale súhlasila som. Pretože ak by nepodliehali mne Fengir by využil svoj dar a ovládol by ich oveľa horším spôsobom.
  Premyslené bolo všetko. Ostávalo odpovedať na otázku: Ako sa dostať dnu?
  Firel vravel, že Fengir iba na obranu svojho paláca využíva viac ako polovicu svojho vojska a draci vycvičený zabíjať, boli oveľa nebezpečnejší ako ktorýkoľvek z nás.
  Ocitli sme sa na mŕtvom bode. Nevedeli sme...nemali ani poňatia ako ďalej.
  ,,A čo tak tam vpáliť a všetkých zamordovať?" Vyprskla Ignis, pravdepodobne bez rozmýšľania.
  Zagúľala som očami a videla zdesené výrazy na tvárach ostatných.
  Firel pokrútil hlavou, ohnivé oči sa mu zablysli a povedal:
,,To by bolo to najhoršie čo by sme mohli urobiť, dcéra moja. Pre nás je výhodou moment prekvapenia a Evril. Aj Aquera by vymyslela lepšiu stratégiu, som sklamaný. Myslel som, že viac rozmýšľaš nad tým čo povieš."
  Ignis zahanbene sklonila zrak a jej ohnivá hriva tiahnuca sa od hlavy po koniec chvosta už iba plápolala vo výške piatich centimetrov namiesto zvyčajných dvadsiatich.
  Mala dosť, bola unavená, ponížená, smutná a zároveň podráždená. Divila som sa, že svoje emócie ešte udržiava na uzde. Inokedy by vybuchla ako sopka, no teraz...
  Zaútočiť sme mali už pozajtra a hustá atmosféra čo medzi nami vládla spôsobovala časté hádky...práve teraz keď  sme potrebovali byť pevný ako diamant sme boli krehký ako sklo.
  ,,Veď máme čarodejnicu! Nech urobí tie svoje hókusy - pókusy a tých drakov napríklad oslepí." Vyštekne nahnevane Mundar.
  ,,To nie je zlý nápad." Podotkne Airelen a ustarane sa zadíva na svojho syna.  
  ,,Si ochotná nám pomôcť čarodejnica?" Spýtal sa Firel s opovrhnutím v hlase, očividne sa mu nepáčilo, že sa musí spoliehať na pomoc čarodejnice.
  ,,Kvôli svojej sestre Voris by som zapredala aj svoju dušu." Povie vážne.
  Firel kývne hlavou a riekne:
,,Vojenská porada sa skončila!"
  Po vyrieknutí  týchto slov s Airelen odletí na lúke ostaneme len my trinásti.
  Očakávala som, že sa o pár minút strhne ďalšia hádka, no nie. Každý unavene klesol na zem a v momente zaspal. Všetci načerpávali silu na nadchádzajúcu bitku.
  Akokoľvek som však chcela zaspať nemohla som. Hlavou sa mi zmietalo až nespočetne veľa myšlienok. Nebola som pokojná....Nemôžem byť pokojná, pretože toto všetko sa ma až priveľmi týkalo.
  Prvú hliadku mala Procella, poslala som ju spať a vystriedala ju. Prikrčila sa, odrazila a vzlietla.
  Krúžila som nad čistinou a pozorovala okolie. Všade vládol pokoj, teda aspoň zatiaľ. Sem tam sa ozvalo húkanie sovy, šum listov v korunách vysokánskych stromov. Šepot vetra, pomocou ktorého sa ma snažila Airelen upokojiť.
  No, ako som mala byť pokojná?
  Stromy zaryto mlčali, nereagovali na moju prítomnosť. Ak aj ich koruny spievali  bola to skôr pieseň smútku, ktorá vyjadrovala smútok z toho čo sa v tatrách stalo v roku dvetisícštyri. Bolo to už tak dávno, a predsa rany na duši lesa boli tak čerstvé.
  Ten orkán vtedy neotriasol iba tatrami, ale aj srdcami ľudí. Možno si vtedy kútikom duše uvedomili ako prírode ubližujú...
   Zaostrím zrak, zazdalo sa mi že na východe niečo rýchlo letí smerom ku mne. Možno helikoptéra. Nie. Je to drak.
   Zastal  asi päťdesiat metrov odo mňa a naznačil mi, že ho mám nasledovať.
   Priletím o desať metrov bližšie.
   Je to Blynnen! Ten odporný a slizký zradca! Zabijem ho a roztrhám na cimpr-campr! Nahnevane si pomyslím a zúrivo zarevem.
  Ostatný spali ako zarezaný. Neprebudili by sa ani keby vypukla tretia svetová. Nebudú mať ani potuchy o tom, že si budem vychutnávať pomstu sladšiu ako čokoláda.
  Rútila som sa k Blynnenovi snáď rýchlosťou svetla  poháňaná ohňom pomsty.
Narazila  doň zaťala mu do hrude pazúry a strmhlav sme sa rútili dole. Blynnen nereval, nesnažil sa mi vzoprieť, proste vedel, že toto je jeho koniec.
  Zrazu som urobila niečo, čo som vôbec nechápala. Pustila som ho. Celkom bez rozmýšľania.
  On sa vo vzduchu otočil hruďou k zemi a rozprestrel krídla. Chvíľu plachtil, no potom sa zúrivo vrhol na mňa.
  Našťastie som sa mu uhla a dostala sa pod neho. Chcela som pristáť  medzi stromami. Tam mám totiž možnosť poraziť ho, no vo vzduchu som mala nevýhodu.
  Blynnen bol lepší letec a vedel ako ma donútiť ostať hore. Útočil na mňa neprestajne, raz mieril na nohu, raz na krk. No nechcel ma zabiť. Z jeho spôsobu útočenia som vytušila, že ma Fengir chce živú. 
  Musím útočiť! Musím nájsť slabinu v jeho obrane. Opakovala som si v mysli neustále. To je ono! Lakeť jeho krídla, tam sa nekryje!
  Vtom momente som sa mu zakusla do lakťu jeho pravého krídla, Blynnen hlasno a zúfalo zareval. Začal sa rútiť dole a ja s ním. Železným zovretím som mu drvila kosti v snahe odtrhnúť mu krídlo.
  Neexistuje nič čo by draka mohlo tak zlomiť ako nemôcť lietať. Škodoradostne si pomyslím a zovriem ho ešte tuhšie.
  Trhnem. Počujem hlasný praskot, toto sa mu už nikdy nezahojí. Nikdy nebude môcť lietať.
  Pustím ho. Padá so zúfalým revom dolu. Mal v očiach strach, ten som v jeho očiach ešte nevidela. Bol tak zúfalý...    



Vyzvedanie pred búrkou


  ,,Spala si vôbec?" Spýta sa ma so záujmom Ignis.
  Hlboko zívnem a obrátim svoju pozornosť na ňu.
  ,,Prepáč, hovorila si niečo?" Rozpačito sa jej opýtam a ospalo zažmurkám očami. Ten nočný boj s Blynnenom ma poriadne vyšťavil. Pomyslím si a potrasiem hlavou snažiac sa zbaviť únavy čo na mňa doľahla.
  Ignis sa zamračí a nespokojne zavrčí. ,,Pýtala som sa ťa či si spala, no podľa tvojej reakcie súdim, že nie."
  ,,Nemohla som zaspať." Proste poviem snažiac sa jej naznačiť, že naozaj nemám chuť baviť sa na túto tému.
  ,,Chápem, kto by mohol  na tvojom mieste zaspať." Odfrkne s ironickým podtónom. ,,A kde si teda bola? Predierala si sa azda v tŕní?"
  ,,Prečo?" Spýtam sa a znovu zívnem.
  ,,Pretože si celá od krvi. A podľa tých škrabancov súdim, že je tvoja vlastná." Riekne.
  Ach. Pomyseľne si vzdychnem. Mohlo mi včera napadnúť, že zo seba mám zmyť svoju, no väčšinou Blynnenovu krv. Bola som natoľko omámená víťazstvom,  že som na to ani nepomyslela. Som to ja ale hlúpa! Čo mi tých pár rokov v ľudskom tele až tak vymylo mozog?! Horekovala som v mysli.
  ,,Možno je a možno nie je." Poviem neurčito.
  ,,Evril!" Varovne zavrčí, dávajúc najavo, že ak jej neodpoviem vyzve ma na súboj a odpovede si vymôže násilím.
  ,,Aj keby si ma porazila nič ti nepoviem! Môžeš ma trhať na kusy no ja stále budem mlčať ako hrob!" Podráždene vykríknem.
  V tej chvíli už bolo Ignis všetko jasné. Moje správanie ma prezradilo...bolo príliš obranné.
  ,,Blynnen." Povzdychne si a z nozdier vypustí sivý dym. ,,Takže na teba zaútočil. Ty si prežila. Avšak moja otázka znie prežil aj on?" Neprestane vyzvedať a pohár mojej trpezlivosti...pretiekol.
  ,,Nemôžeš to nechať tak? Teba sa to aj tak netýka!" Mrzuto poviem.
  Nie, samozrejme, že to nenechá tak. Pomyslím si a zagúľam očami.
  ,,Prežil?" Pýta sa.
  ,,Neviem!" Zavrčím, odrazím sa a vzlietnem k nebesiam, akoby som chcela utiecť pred ťaživým pocitom viny.
  Čo ak som ho naozaj zabila?
  Čo ak ho jedna moja časť stále bezodne milovala...?
  Na tieto otázky som si sama nevedela odpovedať. Tak ako na ne mali poznať odpoveď druhý?
  Možno bol Blynnen naozaj mŕtvy, zranenie čo som mu spôsobila bolo dosť vážne. Mohol  vykrvácať.
  Musím sa presvedčiť. Musím vedieť či ešte žije!
  Krídla ma zaviedli priamo na miesto môjho súboja z Blynnenom.
  Videla som polámané stromy na mieste kde dopadol, pokryté dračiov krvou.
Cítila som ho všade.
  Keď pristanem nasledujem krvavú stopu, ktorá ma dovedie ku skalnatému previsu.
  ,,Blynnen." Šepnem.
  Bol tam a žil. Sťažka dýchal a zdalo sa, že si ma nevšimol. Krídlo, do ktorého som sa mu v noci tak železne zahryzla sa ledva držalo na tenkom kuse mäsa. Ak by s ním čo i len máličko pohol odtrhlo by sa a to navždy tak ako už nikdy nebude lietať.
  ,,Blynnen." Riekla som hlasnejšie a on s únavou pootočil hlavu ku mne. V jeho očiach bola ľútosť.
  ,,Ja, je mi to hrozne ľúto...nechcela som..." Klamala som. Chcela a ako veľmi som chcela aby trpel. No teraz sama neviem čo vlastne chcem.
  ,,Ak by tu malo byť niekomu niečo ľúto tak som to ja Evril." Povedal sťažka. ,,Ublížil som ti...veľmi, slúžil som Fengirovi bez toho aby ovládal moje pocity a myšlienky. Tak veľmi som túžil po moci až som zradil tých, ktorých som miloval. tak veľmi som sa ňou nechal zlákať...
  To čo si mi  urobila bol trest, zaslúžený trest, preto ma neľutuj. Jedine ja sám sa môžem ľutovať.
  Pokým nastane moc zomriem a na moje miesto príde nový, dúfam múdrejší a lepší drak zeme. Teraz už ľutujem, že som nedal na tvoje rady a ver mi, že to budem ľutovať aj po smrti.
  Mojím jediným šťastím je, že som ťa pred smrťou videl v celej tvojej dračej kráse. No hlavne to že ti poviem pravdu...Vždy som ťa miloval Evril, avšak moc ma oslepila a zatienila tvoje dobro. Vrúcne si želám aby si to bola ty kto ukončí Fengirovu nadvládu, pretože len ty si na to dosť dobrá.
  Len ty..." Povie a hlava mu klesne na zem.
  Blynnen sa na mňa poslednýkrát zadíva svojimi hnedými očami a napokon ich zavrie ukladajúc sa na večný spánok.
  Do zotmenia Blynnen poslednýkrát vydýchol. Jeho telo zmizlo a na mieste kde ležalo sa objavilo hnedo-zelené vajce.
  Dračie vajce. Nový drak zeme. Jeden zomrel nastupuje ďalší.
  S láskou som sa zahľadela na vajce a vzala ho do ochranného náručia pod svoje krídlo.
  Ten maličký sa vyliahne a nebude sám tak ako som bola ja. Pomyslím si. Vychovám ho a nedovolím aby mu ktokoľvek ublížil.
  Urobím to.
  Pre Blynnena.
  Vajce som dôsledne ukryla a postavila liaheň s kameňov. Tú som potom zapálila aby vajce nevychladlo a dráča v ňom nezomrelo. Ešte som nalovila menšiu zver aby v prípade skorého vyliahnutia malo dráčatko čo jesť a potom sa s ťažkým srdcom pobrala preč.

Deň s veľkým D



  Vstali sme za úsvitu. Počasie, naša nálada, deň...to všetko bolo pochmúrne. Vnímala som tie iskry neistoty v očiach drakov čo nám  prileteli na pomoc ako aj v očiach svojich priateľov. Aj vždy veselí a odhodlaný ohnivý draci boli ticho. Nebolo počuť nič len vzrušené šeptanie lesa, dokonca aj zvieratá v ňom stíchli, vediac, že tento deň navždy zmení svet. Ten svet, ktorý  ostáva pred ľuďmi ukrytí.
  Dúfajúc, že poslednýkrát som sa prešla po dvoch nohách a predstúpila pred drakov natoľko odhodlaných, alebo skôr  bláznivých, že sa  rozhodli  zmeniť svet.
  Nadýchla som sa a začala rozprávať. (Koho, že to bol nápad aby som predniesla príhovor práve ja? Ach áno, samozrejme....Firel vládca ohňa týmto si, si vydobyl prvé miesto na mojom zozname vecí čo ma štvú)
  ,,Fengir nám vzal niečo, čo je pre nás na nezaplatenie. Vzal nám našu slobodnú vôľu a trinástim z nás krídla! Preto zasiahnime kým je ešte slabý a Argrosove telo sa bráni! Teraz máme možnosť s tým skoncovať! Práve my môžeme zničiť Fengirovu túžbu po moci ako aj jeho túžbu zničiť ľudstvo a narušiť tak nenahraditeľnú rovnováhu! Poďte vzlietnite a pokorte Fengira!" S týmito slovami som sa premenila na draka a vzlietla k sivým oblakom. Spolu so mnou vzlietli desiatky rôznych drakov so spoločným cieľom.
  Bol to nádherný pohľad, tak krásny a jedinečný až mi v srdci svitla nádej. Možno je Fengirove vojsko väčšie, no my sme jednotný. Neviaže nás kúzlo, ale spoločný ciel, ktorý dosiahneme, pretože držíme spolu. V tom - a nie v mojej imunite voči Fengirovej moci - je naša sila.
  Let bol dlhý a plný nedočkavosti. Obloha sa mračila a každú chvíľu to vyzeralo na poriadny lejak.
  Fengirova jaskyňa sa blížila. Ani som sa nenazdala a draci sa s revom pustili do boja. Timea na chrbte Voris sústredene odriekala zaklínadlo, ktoré malo oslepiť drakov na Fengirovej strane. Voris ju bránila zubami - pazúrmi, veď pre ňu to bola stále sestra.
  ,,Evril! Máme sa dostať do jaskyne! Poleť." Reval v tom chaose Strek.
  Samozrejme, akoby som mohla zabudnúť. On ja a Ignis. Najdôležitejší článok celej bitky.
  Pomedzi oslepených drakov sme prekĺzli do jaskyne a premenili sa na ľudí.
  Jaskyňa bola obrovská, mohlo ňou preletieť nad sebou päť drakov a ani jeden z nich by nenarazil do stalaktitu, alebo stalagmitu. Steny jaskyne pokrývali rôzne žiarivé drahokamy. Zo stropu viseli nebezpečne ostré stalaktity a zo zeme rástli nádherné stalagmity. Jaskyňu osvetľovali iba bezfarebné svetlá vznášajúce sa vo vzduchu. Vyžarovalo z nich upokojúce svetlo, ktoré prinášalo istý pocit bezpečia. Aj napriek tomu, že jaskyne bývajú chladné a nehostinné, táto bola príjemne teplá. Cítila som sa v nej ako pri kozube, doma a v bezpečí. No, momentálna situácia bola iná...nebezpečne iná.
  ,,Au!" Zajačala Ignis, ktorá odrazu ležala na zemi s krvácajúcou ľavou rukou. Chcela som jej podať ruku, no v tom Sterek zakričal:
  ,,Za stalagmit! Rýchlo!"
  Ťahala som so Sterekom krvácajúcu Ignis po zemi ani nie o päť sekúnd sa k nám rútili desiatky energických gúľ. Našťastie nás ani jedna z nich netrafila a my sme sa stihli ukryť za ten kus skaly trčiaci zo zeme.
  ,,Čo to pri Argrosových bobkoch bolo!" Dychčala som.
  ,,Pri Argrosových čo?" Vypleštila na mňa oči očividne trochu zmätená Ignis.
  ,,Myslím, že čarodejníci..." povedal ticho Sterek. ,,Čarodejníci s ovládnutou mysľou."
  ,,Sme v riti." Zanadávala si Ignis. Tá jej rana vyzerala hrozivo, očividne už stratila veľa krvi. Musíme konať rýchlo, inak hrozí, že Ignis stratíme a to navždy.
  ,,Sterek, ja...ona..." Povedala som znepokojene.
  Zamračil sa. Gule neprestajne udierali do stalagmitu, bála som sa, že za chvíľu nás všetkých pod sebou pochová.
  ,,Ja viem."  Ustarane šepol a zahľadel sa na Ignisinu zakrvavenú ruku, rozhodne to nebol príjemní pohľad...krv striekala priam priveľmi rýchlo.
  ,,Strek, uškrť jej to košeľou." Prikázala som mu a on okamžite začal konať.
  Hlboko som si vzdychla a nakoniec povedala:
,,Musím ísť."
,,Zbláznila si sa! Nenechám ťa ísť samú!" Reagoval okamžite.
  ,,Toto je môj boj Sterek a okrem toho nemôžeš tu Ignis nechať, ak má niekto zomrieť tak som to ja...je to môj boj a urobím všetko preto aby som ukončila toto šialenstvo! Je to môj osud nie tvoj!"
  Premenila som sa na draka. Na svoje pravé ja a letela počujúc Sterekovo zúfalé volanie. Vediac, že priam ponúkam svoju dušu smrti nasledujúc svoj osud.
  Bleskovo som sa uhýbala guliam z čistej energie. Letela som tak ako som ešte nikdy neletela.
  Zamierim priamo k dvom čarodejníkom čo v jednom kuse vrhajú gule a nemilosrdne im odtrhnem hlavy. Letím rýchlo dopredu načúvajúc hlasom svojich spomienok...ktoré sú stále bližšie a bližšie zviazané Fengirovým kúzlom, ktoré prelomím jeho vlastnou krvou.
  Už je to tu, nadišla moja chvíľa..bol tam. Fengir v Argrosovom tele.
  Jeho šupiny boli čierne ako najčernejšia noc...rovnako ako jeho duša. Mal blankytne modré oči a na tvári šialený výraz tvora čo sa vyžíva v utrpení ostatných.
  ,,Vyjdi zo svojho úkrytu Evril. Viem, že si tu. Tvoju myseľ cítim na míle ďaleko, no predsa zostáva nedobytá a to je veľká škoda." Povedal hlasom slizkým a podliezavým ako had.
  Zaútočil na moju myseľ, snažil sa ovládnuť to čo cítim, avšak nemohol. Moja myseľ aj naďalej zostávala skrytá za nedobytným múrom, možno ju cítil, no ovládnuť ju nemohol.
  ,,To nie je možné!" Povedal prekvapene. ,,Posledného takého ako ty som zabil! Tak zabijem aj teba" Riekol nemilosrdne a zúrivo sa na mňa vrhol.
  Uskočila som, ladne vzlietla a nasmerovala si to priamo k východu jaskyne s jasním cieľom.
  Argrosovo telo bolo väčšie a teda - aj napriek váhovej nevýhode - jeho krídla boli obrovské. Bol rýchlejší, nechýbalo by veľa a odhryzol by mi koniec chvostu.
  Vyletela som von z jaskyne, priamo nad les.
  Fengir zastal a škodoradostne sa usmial.
  ,,Sterek!" Zareval.
  Nie, len to nie... Ostatný draci stíchli, boj ustal, leteli na mieste ako hypnotizovaný a priamo ku Fengirovi letel Sterek. Zastal pri jeho boku ako verný pes a na mňa sa ani nepozrel.
  ,,Syn môj," zasyčal Fengir škodoradostne. ,,Zlikviduj ju."
  Vyplašene som zarevala a vletela do lesa, ten ma ukryje, ochráni moje boľavé srdce.
  Zradca! Každý ma zrádza! Nemôžem nikomu veriť...len lesu..ten ma ochráni! Nedá ma!
  Sterek pristál priamo predo mnou, pripravený ma rozsekať na franforce. Urobil krok vpred a bez citu bojovne zavrčal.
  ,,Sterek." Šepla som sklamane a zahľadela sa do jeho očí. Boli prázdne...on ma nechcel zabiť. To Fengir!
  Zviažte ho, no neublížte mu rozkázala som lesu a vzlietla.
  ,,Fengir!" Zúrivo som zarevala.
  Na jeho tvári sa objavil prekvapený výraz, okamžite  rozkázal každému drakovi aby na mňa zaútočil. No tých bolo veľa, veľmi veľa. Toto nemohol zvládnuť, najme nie v Argrosovom tele.
  Preletela som pomedzi drakov a ako riadená strela, ktorú nemožno zastaviť som sa vrhla na Fengira. Ten sa príliš sústredil na ovládanie drakov, ktorým som sa ja tak ľahko vyhla. Nevšimol si ma a toho som využila. Zakusla som sa mu do krku a vychutnávala si ako pomaly zomiera.
  Ten, ktorý smi spôsobil tak veľa bol navždy preč, rútil sa bezvládne k zemi a všetky jeho kúzla zmizli.
  Moje vnútro naplnil hrejivý pocit, cítila som, že som to opäť ja, so všetkým. Avšak bolo tu aj niečo iné. Do žíl mi prenikala nová moc, zrazu som sa cítila  správne vyvážená. Akoby vo mne zavládla rovnováha.

Rovnováha



  Priam hrozivé ticho preťal zúfalí nárek, ktorý sa ozýval zdola. Voris.
  Neváhala som ani chvíľu a sledovaná ohromenými pohľadmi ostatných drakov som letela bez váhania k nej.
  V zúfalstve sa skláňala nad nehybným telom Timey.
  ,,Voris." Riekla som s ľútosťou v hlase.
  Zúfalo zarevala.
  ,,Dala do toho kúzla všetku silu čo mala! Obetovala svoj život! Zomrela kvôli  mne!" Nariekala akoby v tranze.
  ,,Voris, " povedala som znovu snažiac sa ju vytrhnúť z jej utrpenia. ,,Timea zomrela ako hrdina. Draci budú ešte stovky rokov ospevovať jej čin. Ak aj obetovala svoj život, obetovala ho preto, že ťa mala bezodne rada."
  V tom sa vo Voris niečo zlomilo. Stále trúchlila, no pochopila akú vzácnu vec pre ňu setra urobila a vedela, že by sa jej určite nepáčilo to čo teraz robí. Našla vnútornú rovnováhu.
  Naplnená novým poznaním vstala a túžobným pohľadom sa pozrela hore do nebies, vedela, že niekde tam odpočíva jej sestra, ktorá teraz žije nový, iný život, avšak stále na ňu myslí, sleduje ju a ochraňuje.
  Za mnou sa ozval Firelov duniví hlas:
,,Argrosova moc  prešla do tvojho tela Evril. Pohlaďte na novú vládkyňu dračieho druhu! Evril, paní lesa a rovnováhy!" Mocne zvolal a mňa zamrazilo. Mysľou mi prebehla jediná otázka: Ja?... 
  Na chvíľu som sa zamyslela a ponorila do svojho vnútra kde ma čakalo niečo čo som už dávno vedela.
  Som to ja.
  Veci, v ktorých som bola nerozhodná, v ktorých som stále váhala...už viem ako naložiť so svojím životom, viem akou cestou sa vybrať. Cítim, že tá, ktorá mi bola predurčená a predsa mnou dlho odmietaná je správna.
  Pozriem sa na ostatných.
  Môj pohľad bol plný vnútorného pokoja, ľahko sa znášal, avšak predsa som ním videla až na dno ich dračej duše.
  Tí mocný draci. Bájne bytosti, ktoré bájami neboli. Ktorých som bola súčasťou predo mnou kľakli na kolená, vzdávajúc mi úctu.
  ,,Neklaňajte sa," riekla som. ,,Toto všetko nie je moja zásluha ale vaša, to vďaka vám som tým čím mám byť.
  Dokázali sme to spolu, pretože ako jednotlivci by sme stále prežívali zakliati v ľudských telách a tak by sme nič nedokázali. V jednote je sila... A preto tu a teraz sa vzdávam svojho dominantného postavenia a venujem ho nám, pretože nám aj patrí."
  S týmito slovami som vzlietla k tým pre ľudí nedosiahnuteľným a nedobytným  výšinám.
Epilóg


  ,,Vidíš to?" Nežne som šepla a láskyplne sa oprela o Stereka.
  ,,Praská." Nadšene povedal a zadíval sa na naše vajce.
  Škrupinu fialovo - čierneho vajca prerazila malá šupinatá nožička, v zapätí sa z neho vykotúľal malý dráčik. Váhavo rozprestrel svoje až komicky veľké krídla oproti malému telu a pišťavo zareval.
  Mal fialové oči ako Sterek, šupiny ako ja, čierne blany na krídlach a takisto čierne platy na bruchu, presne také ako mal ten čo je už dávno mŕtvi.
  ,,Aké mu dáme meno?" Spýtal sa ma Sterek, olizol ma a vrúcne sa na mňa zadíval.
  Chvíľu som rozmýšľala, no napokon mi prišlo na um to pravé.
  Pravé meno pre môjho syna mi bude pripomínať toho, koho som milovala aj nenávidela zároveň. Toho kto ma zradil a spasil.  Postarala sa o to čo zanechal. Krásnu dračicu menom Timea, čo teraz namiesto neho vládla zemi.
  ,,Bude to Blynnen, náš Blynnen." Riekla som a s materinským citom sa obtrela koncom nosa o môjho malého Blynnena. Ten nadšene zavýskal a vyplnil tú prázdnu medzeru medzi mnou a Sterekom.
  Na lúke pristála ohnivá Ignis s Reluatom a spýtala sa:
  ,,Deje sa niečo?"
  Usmiala som sa a šťastne povedala:
  ,,Nie nedeje sa nič, iba tá najkrajšia vec v mojom živote."
  Blynnen zívol, stočil sa do klbka a ospalo položil hlavu na zem.
  Zaspal... 


                                                               Koniec

Za akýkoľvek názor som vďačná. 

                                                                                        Vaša Diarsie

5 komentárov:

  1. Zatiaľ som si to nestihla prečítať celé, ale musím povedať, že:
    1. príbeh je to zaujímavý, originálny námet. Chválim :)
    2. pozor na hrúbky, preklepy a pod. Všimla som si najmä "nie-aké" namiesto "nejaké" - to mi trhalo oči. Ak by sa to dostalo do rúk zvlášť protivnému glosátorovi, asi by to využil.
    3. Spisovné slová... napr. "pokojne" namiesto "kľudne" a "veľa" namiesto "moc". Chápem, že ich bežne používame, ale v literatúre sa to nehodí.
    4. Pozor aj na priamu reč. Bolo by dobré poriadne sa pozrieť na schému písania PR. ;)
    5. Niekedy sa stane, že sa ti opakujú slová. Skús ich nahrádzať synonymami :)
    6. Zo začiatku to vyzeralo trochu kostrbato, ale potom si sa pekne rozbehla. Naozaj :)

    Celkovo vzaté je to veľmi pekné dielo. Len by som ti odporúčala nájsť si betareadera. Istú dobu som tieto služby ponúkala aj ja, ale mala som sem-tam problém dostať sa k počítaču, takže som sa veľmi neosvedčila pri dielach, ktoré sa zverejňovali po kapitolách - trvalo to dlho. Keďže toto je ale ucelené dielo, ak by si mala záujem, som ochotná betareadera robiť. :)

    S pozdravom, Aya :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak v prvom rade ti chcem poďakovať za to, že si sa na tú moju poviedku pozrela. Pravopis, môj kameň úrazu aj keď pomerne dosť čítam a snažím sa ten môj problém s ním nie a nie zmiznúť. Aj moja bývalá učiteľka SJ vravievala, že moje slohy ba sa tak krásne čítali nebyť tých pravopisných chýb. Asi to mám z toho, že som ako 9-10 ročná čítala hlavne českú literatúru a tak sa mi dostala do očí. Čo sa týka priamej reči čerpám hlavne z kníh čo mám a už sa mi stalo, že som našla rovnaký typ zapísaný rozdielne. Opakovanie slov, na to si zvyknem dávať pozor ale niekedy sa tomu predísť nedá. Začiatky mám vraj v každej poviedke kostrbaté, aspoň tak mi vravela mama.
      Nuž ale vyzerá to, že sa v tomto celkom vyznáš takže ak chceš nemám nič proti je to celkovo len moja 3. poviedka takže jediné čo potrebujem sú rady ale hlavne poriadna dávka kritiky :).

      Odstrániť
  2. Tak toto bolo dobré! S kritikou sa zhodujem s Ayou, takže to tu nebudem znovu písať, akurát som si ešte všimla na pár miestach čiarky chýbali. Ale to len taká drobnosť. Inač to bol originálny nápad a bolo to vcelku svieže! Som zvedavá na ďalšie poviedky, je zaujímavé sledovať, ako sa zlepšuješ ;)
    Števula

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že považuješ poviedku za originálnu, pretože o tú som sa snažila. Sľubujem, že na čiarky si budem dávať väčší pozor, ale keď píšem viac ako hodinu začnem zabúdať...viem to ma neospravedlňuje :D.

      Odstrániť